Tiene lásky

Kapitola desiata - Noc odkrýva pravdu

Chvíľu trvalo, kým sa Rosamund podarilo dostať tichý plač pod kontrolu. Chytro si poutierala mokrú tvár do bielučkej zástery. Narazila na dôležitý dokument - skrytý pod zásterou, ktorý sa jej týmto spôsobom pripomenul. Za iných okolností by sa tetelila šťastím, no takto ho len s nechuťou a neopatrnosťou položila na vrchnú policu v skrinke. Žiadny pocit zadosťučinenia sa nedostavil. Premkla ju prázdnota. Lačný žalúdok, do ktorého počas celého dňa nič nedostala, jej oťažel. Cítila sa malátne, slabo a bez energie. A to jej ešte zostávala cesta domov. Jediné, v čo sa odhodlala ešte dúfať bolo, aby jej cesta prebehla pokojne a nerušene. Chcela premýšľať. Alebo aj nie. Mať na výber. Kochať sa tichom okolia, tou znepokojujúcou temnotou, ktorá každý večer zahaľovala Northtown. Ani zďaleka jej nepripadala taká desivá, ako pán Overwood. Už vôbec nie po jeho dnešnom výstupe! Veď mohla byť vďačná, že obišla len s jedinou fackou. Keby to tak len dokázala - kiežby mohla zabudnúť na to, ako nemožne sa správala. Slabo a úboho. Len tak tam postávala a čakala, ako sa k nej zachová. Neurobila nič pre svoju obranu.

Neustále si tých pár minút incidentu prehrávala v mysli dokola. Akoby tým mohla zmeniť to, čo sa odohralo. To však nebolo možné. Mohla tomu iba čeliť, vyrovnať sa s tým. Ísť ďalej.

Ale nie dnes. Už nevládzem. Pomyslela si.

Nebolo pre ňu jednoduché priznať si, že potrebuje oddych, že i ona by práve v tejto chvíli rada počula slová útechy, či ubezpečenia. Oveľa väčšmi než slová pochvaly, za dobre odvedenú prácu. Možno sa jej podarilo splniť, o čo bola požiadaná a čo si zaumienila, ale stálo ju to naozaj veľa.

Opäť pohľadom zavadila o papierovú zložku. Ešte stále nebola tak celkom v bezpečí. Pán Overwood na ňu mohol číhať hneď za rohom. Ani zďaleka nebolo rozumné zostávať v rovnakej budove. Preto sa premohla, prekonala nechuť i odpor a pustila sa do prezliekania. Netrvalo jej to dlhšie ako obyčajne, ale i tak si pripadala akási nemotorná. Prirovnala by sa k slonovi v porceláne, alebo k horúcej pare v uzatvorenom hrnci. Chcelo sa jej uvoľniť ten tlak, zhodiť bremeno, no obávala sa, že by sa jej to z neznámej príčiny nepodarilo.

Potichu si zamkla skrinku, skryla zložku pod oblečenie a zhasla kahan. Dovliekla sa k dverám a nepozorovane ako tieň sa cez ne vykradla von. Tam ju hneď ovalil čerstvý nočný vzduch. Bol trochu chladný, no nie natoľko, aby sa Rosamund musela chvieť zimou. Tiež sa v ňom miešal dym i rôzne iné výpary, na ktoré si ešte poriadne nestihla zvyknúť. Obloha bola ebenovo čierna prevrstvená sivými ťahavými oblakmi. Nebolo na nej jedinej hviezdy. A to sa Rosamund dívala naozaj pozorne. S hlavou zdvihnutou k nebu.

Nemusela si popri chôdzi dávať obzvlášť pozor - široko ďaleko sa nenachádzala jediná živá duša, a to ju upokojovalo. Prepadla pocitu, že ju nič nemôže ohroziť. Pomohlo jej to viac si veriť a menej o sebe pochybovať. Zahnať výčitky. Len ona a ulice Northtownu. Prišlo jej to zvláštne magické. Už viac krát videla temnú tvár tohto mesta, ale až teraz, po prvýkrát, s ňou našla súlad. A pochopila, že sa pomaly mení. Desilo ju to, pretože v danej chvíli mala pocit, že nie k lepšiemu. Northtown od nej bral, no na oblátku jej poskytoval len veľmi málo.

Ale našla si tu ľudí, ktorým vďačí za veľa. Priateľov. Emily a Mária. Vracia sa k nim, pod spoločnú strechu, niekam, kde ju prichýlila. Ešte nič nebolo stratené. Nezablúdi na svojej ceste, ak to bude potrebné, svojim telom i dušou si vytvorí vlastný chodníček, po ktorom pôjde. A naň jej posvieti mesiac, rovnako silným svetlom, aké by vydávali slnečné lúče najväčšej hviezdy. Tak ako dnes. Jasne sa vynímal v tvare kotúča vo svojej veľkoleposti na severnej strane oblohy. Málokedy ho videla taký jasný, až by odprisahala, že by na ňom mohla vidieť miesta tmavšej sivej - mesačné moria. Jeho strieborný lesk ju prinútil pousmiať sa, pookriať. Upokojila sa.