Tiene lásky

Kapitola piata - Prechádzka mestom

„Pane,” ozval sa neznámy muž spýtavým hlasom smerom k zaujatému obchodníkovi. 

Ešte predtým však stihol zaskočenej Rosamund venovať letmý pohľad. Zdal sa jej tajomný, ale i príťažlivý. Zrazu nevedela, čo má urobiť. A on to pravdepodobne vytušil, preto sa rozhodol prevziať iniciatívu a uľahčiť jej to. A ona mu to dovolila. Len sklopila zrak a trpezlivo očakávala jeho ponuku dúfajúc, že sa nejedná o akýsi podvod. 

„Rád by som si ich obzrel aj ja, ako potenciálny záujemca, pravdaže,” dodal sebavedomo. 

Obchodník len veľmi neochotne podal tovar neznámemu mužovi, ktorého pravdepodobne zhľadal ako veľmi opovážlivého a drzého. Lenže ním to ani nepohlo. Zaujato si prezeral paletu farieb. Rosamund si nemohla nevšimnúť jemnú pokožku jeho rúk a takmer bezchybnú manikúru. Celkom nečakane k nej zdvihol zrak. Čierne vlasy mu lemovali tvár a oči sa javili takmer tak tmavé. Nepochybne boli tmavšie než horká čokoláda. Dokonca i zrenica sa v nich nápadne strácala. Zdali sa jej povedomé. Rovnako ako vyžarovanie toho muža. Mala pocit, že sa s ním už raz stretla. Niekedy veľmi dávno. Na podobnom mieste… 

„Asi som Vás zaskočil,” skonštatoval zrejmé, „no vypočul som si Váš rozhovor a prekvapila ma Vaša naliehavosť. Musíte mať vážne dôvody, keď predávate jeden z mála kusov tejto edície.” 

Rosamund zaskočila jeho znalosť a vôbec celkový záujem o ňu a jej farby. Zároveň však nemohla prepočuť, čo povedal. Ako je možné, že keď vošla dnu si ho vôbec nevšimla? A prečo načúval jej žiadosti, ktorá mala ostať obchodným tajomstvom? 

„Prepáčte, ale ja si nie som istá, či stojím o ponuku, ktorú ste mi navyše ešte ani nepredložili,” vyjachtala zo seba možno hrubšie, ako mala pôvodne v úmysle, čo ju vzápätí zamrzelo. 

Snažila sa upokojiť a vyriešiť tú situáciu, čo najskôr. 

Nečakala ale, že sa ten muž rozosmeje. Ničomu nerozumela a to ju uvádzalo do nepríjemných rozpakov. Líca sa jej zafarbili do červena, rovnako ako pery, ktoré uväznila v zovretí zubov. 

„Máte obchodného ducha, to sa mi páči,” vysvetlil a zopárkrát si jemne odkašľal predtým, než sa pustil do vysvetľovania, „sám som sem prišiel kúpiť farby a Royal Talens sú jedny z najlepších. Predovšetkým tie, ktoré ponúkate.” 

Ruku položil na ne a niekoľkokrát po nich zabubnoval prstami. 

„Viem oceniť ich hodnotu, rovnako ako Vy,” vyriekol tajomne. 

„Ako to myslíte?” spýtala sa nechápajúc.

Snáď jej ten muž nedokáže čítať myšlienky, inak by sa cítila už naozaj mizerne. 

„Všimol som si na Vašej ľavej ruke fľak od farby.”

Ihneď dvihla ruku, aby sa sama presvedčila, že je to tak, i keď bolo nepravdepodobné, že by si to vymyslel. Zahanbila sa nad svojou detinskou neporiadnosťou, na ktorú bola toľkokrát upozorňovaná, a opäť spustila ruku pozdĺž tela. 

„Tak, aká je teda Vaša ponuka?” spýtala sa celkom vyvedená z miery. 

„Vymením ich za tie, ktoré som pôvodne chcel kúpiť ja. A zaplatím Vám koľko potrebujete.”

Po prvej vete sa nadýchla, aby ho prerušila a vysvetlila mu, že o takýto obchod nemá záujem. Nešlo jej o kúpu nových farieb. Ona len potrebovala peniaze. Lenže keď dokončil celú svoju ponuku, na ktorú tak odhodlane čakala, zavrátila sa. Keď si spomenula na čiastku, ktorú za ne musela obetovať, uznala, že by to bol spravodlivý obchod. Lenže taký, obchodníci zväčša neponúkajú. Hľadia na svoje vlastné zisky. Ak sa im naskytne možnosť kúpy, ponúknu tú najnižšiu sumu, ktorá ani zďaleka neodpovedá tej pôvodnej, pretože prečo by človek predával záujmovú vec, ak nie preto, že sa ocitol v núdzi? A to sa oni snažia využiť. Rosamund za tie roky pochopila, že vo svete obchodu a ziskov nie je miesto pre dobročinnosť. Nakoniec to nikomu nemohla vyčítať, nevedela, čo je za tým, možno sa aj oni len snažia uživiť svoju rodinu. No pre tieto vedomosti, ktorými disponovala mala právo váhať a zvažovať.