Tiene lásky

Kapitola siedma - Dávne rodinné nesváry

Príležitosť navštíviť tetu Alfredu sa jej naskytla skôr, než by očakávala. Žiaľ, nie za takých priaznivých okolností, aké by si mohla priať. Osud to zariadil inak - nemilo - ale predsa.

Stalo sa to uprostred týždňa, keď sa všetko javilo idylické. Aj napriek každodennej hŕbe šatstva, ktorá čakala na ich nevyhnutnú šikovnosť, si dievčatá zachovali dobrú náladu. Akoby to vyzeralo, keby aj Lydiu nezasvätili do ich rozprávkového popoludnia, nevyrozprávali jej o tom, ako uvoľnene a spokojne sa cítili, aká skvelá príležitosť to bola, aby sa bližšie spoznali, zasmiali i obdarovali?

Jediná skutočnosť ich v malej miere mrzela. Nestretli žiadneho prívetivého mladíka, ktorý by aspoň o jednu z nich prejavil záujem... Zároveň sa však ubezpečovali o tom, že ony si predsa vystačia sami. Kým by boli, keby k vlastnému šťastiu potrebovali prítomnosť muža? Ešte ani poriadne neokúsili ťarchu i radosti života. Chceli sa držať svojej nezávislosti, i keď si v tej chvíli Rosamund spomenula na zdanlivú náklonnosť neznámeho muža. Ako mu len bola vďačná za jeho ústretovú ponuku! V tom čase bola podozrievavá, cítila sa dokonca zahanbene, no dnes to videla o niečo jasnejšie. No ani teraz si nevedela vysvetliť dôvod, pre ktorý navštívil daný obchod. Pôsobil predsa tak vážene a spoločensky nevšedne... Vôbec by si nepomyslela, že by bol nútený podobné miesto navštíviť osobne.

A možno sa len nechala uniesť vlastným okliešteným názorom. Akoby postavenie určovalo charakter človeka!

Posledná myšlienka sa jej zdala taká jasná a hlučná, až mala pocit, že ju v tom krátkodobom tichu začuli všetci v miestnosti. Preto si strápene zahryzla do pery a zrak uprela na bielučkú plachtu, ktorej záhyby sa všemožne snažila žehlením vyrovnať do dokonalosti. Musí koncentrovať svoju myseľ, pretože ak sa jej nešťastnou zhodou okolností podarí znehodnotiť čo len jediný kus látky, neminie ju trest od pána Overwooda. V takom prípade by i obavy o zachovanie pracovnej pozície boli na mieste. Škoda len, že ho svojimi zbrklými myšlienkami chtiac-nechtiac privolala.

„Dúfam, že si poctivo vykonávate svoju prácu, dievčatá!" ozval sa hrmeným hlasom akonáhle sa zjavil v dverách.

Všetky až na Rosamund poslušne prikývli, plné zabraté do žehlenia.

„Pravdaže, pane, budete spokojný," šplechla mu do tváre vyčítavo.

Ako si len môže dovoliť spochybniť ich poctivosť pri práci? Predsa ich táto práca živí! Len vďaka nej majú možnosť udržať si strechu nad hlavou a kúpiť si chlieb. Nie o moc viac ale ani menej. Akým právom ich chce tyranizovať a pokutovať, tobôž ak si sám podobný druh práce nezakúsil?!

Tento muž, pán Overwood, bol majiteľom. Väčšinu času ho vídali prichádzať i odchádzať z práce, kedy sa mu zachcelo. Čas trávil za dverami svojej kancelárie, nepochybne naplno ponorený do svojej bubliny. Jeho jediným viditeľným výkonom práce bola nemiestna kontrola a spochybňovanie, ktorá tak bohapusto podliehala jeho náladám, mnohokrát za hranou morálneho správania. I dnes mu tie znepokojivo zelené oči, podobné a tak odlišné tým Máriovým, blýskali zastretým leskom.

Kravatu mal uvoľnenú a redšie vlasy znateľne neupravené. Rosamund poznala podobné príznaky, ktoré neznačili nič iné než, že si dotyčný doprial dávku alkoholu. Poznala to zo svojej rodnej dedinky, kde na vlastné oči videla mužov v opojení trmácať sa ulicami zo strany na stranu predovšetkým v čase, keď sa ona sama neskoro podvečer vracala z práce domov. Nemohla zabudnúť na tú zmes nepríjemných pocitov rozlievajúcu sa telom.

Ľútosť, strach i znechutenie.

„To sa uvidí, dievča," odsekol mazane, načo Rosamund zbystrila pozornosť a na krátky okamih prestala skladať bielizeň. „Načo teraz čakáte? Že sa to poskladá samo?"