Tiene lásky

Kapitola tretia - Začiatok nového života

Rosamund si bola istá, že Emily jej zoslalo samo nebo. Ako inak by si mohla vysvetliť, že ju postretlo toľké šťastie. Napriek tomu sa obávala, ako na Emilynu ponuku zareaguje jej brat. On prvý jej podal pomocnú ruku bez toho, aby mu to niekto prikázal. O čom inom to svedčilo, ak nie o dobrote jeho srdca? Ale to neznamenalo, že bude súhlasiť s tým, aby s nimi bývala. V situácii, v akej sa nachádzala nemala jediný peniaz, ktorým by im mohla zaplatiť. Možno sami ledva prežívajú a ona by rozhodne nezniesla, aby sa s ňou niekto delil s tým posledným, čo má. V takom prípade by si musela vystačíť sama, no aspoň by nemusela čeliť výčitkám svedomia. 

„Neboj sa Rosamund, lepšieho človeka, ako je môj brat nepoznám. Sama uvidíš, ako vrelo ťa privíta.”

Emily sa ju všemožne snažila upokojiť, čo si Rosamund veľmi cenila. Pomáhalo jej cítiť blízkosť láskavej osoby. A presne takou jej priateľka bola. Vyžaroval z nej pokoj, ktorý bol tak typický pre jej sestru Claru. Nepatrne si povzdychla pri tichej spomienke na svoju rodinu. Tak rada by opäť počula ich hlas, aby vedela, že sú v poriadku. Celkom ju to rozľútostilo. Zároveň sa však cítila silnejšia. Možno boli ďaleko, ale nič to. Aspoň dušou a mysľou boli pri sebe. 

„Aj po tak náročnom dni sa usmievaš Rosamund, prečo?” spýtala sa jej spoločníčka, zatiaľ čo čakali na príchod jej brata. 

„Pripomenula si mi moju sestru...Claru. Je rovnako prívetivá a dobrá, ale i opatrná, presne ako ty.” 

„Ach, prepáč mi to ráno. Môj brat býva omnoho otvorenejší, než ja…” vyjachtala ospravedlňujúc sa. 

To dievča snáď bolo ozajstným anjelom. Neurobilo vôbec nič zlé a predsa mala potrebu prosiť o odpustenie. 

„Len ťažko si niekto získa tvoju dôveru, však Emily?” skočila jej do reči. 

Nemo prikývla, no potom sa zahľadela kamsi poza Rosamundin chrbát. Oči sa jej rozžiarili. 

„Zdá sa, že veľmi dobre poznáte ľudské duše, slečna,” ozval sa uznanlivý a bezprostredný hlas muža. 

Rosamund sa ani nemusela otočiť, aby prišla na to, že to nemôže byť nik iný než Emilyn brat. Zahanbila sa a líca sa jej začervenali. Opäť prekročila hranice slušnosti. Nemala právo skočiť Emily do reči a už vôbec sa nemala hrať na vševediacu. 

„Máš pravdu braček. Rosamund je veľmi vnímavá a citlivá bytosť,” vyriekla Emily tak srdečne, až sa Rosamund zaligotali slzy v očiach, „no teraz potrebuje našu pomoc.” 

„Tak nám povedzte, s čím vám môžeme byť nápomocní.” 

Súcitne, no nie ľútostivo, sa pozrel jej smerom. Uprene na ňu hľadel a trpezlivo vyčkával. Nechceli jej spôsobovať rozpaky tým, že by sa rozprávali o nej, akoby tam ani nebola. Ponechali rozhodnutie na nej, no správali sa k nej tak vľúdne, až na krátky moment stratila reč. Nadýchla sa. 

„Viete, nechcem vám byť na príťaž,” začala, no karhavé obočie mladého muža ju usvedčilo v tom, že môže pokračovať bez prílišnej pokory, akoby sa rozprávala s dávnym priateľom, „pricestovala som vlakom neskoro večer. Stanicou sa preháňali desiatky ľudí. Nepoznala som cestu, ktorou by som sa mala vydať, preto som sa často obzerala. A ten okamih nepozornosti využil zlodej, aby mi ukradol cestovnú kabelku aj s peniazmi. Myslela som si, že bývať budem môcť u svojej tety, ale odmietla ma. Nemala som kam ísť, tak som sa utiahla do výklenku, kde ste ma ráno našli.” 

Len čo im Rosamund vykreslila celú situáciu, v ktorej sa ocitla, uľavilo sa jej. Dojalo ju s akou ochotou a záujmom si ju vypočuli. Dokonca si celkom zmätená všimla, že sa ten muž na ňu usmieva. Na lícach sa mu vytvárali jemné jamky, ktoré mu dodávali ešte srdečnejší výraz tváre.