Tiene lásky

Kapitola dvanásta - Rodina Madlockovcov

Ako sa zdalo, prítomnosť priateliek pomohla Joan neupadať na duchu. Ich prívetivé tváre, starostlivosť a vrúcne slová vliali do jej vyčerpaného tela poriadnu dávku liečivej sily. Netrvalo dlho a z driemot, do ktorých upadla, sa stal pokojný spánok. Ani jej tvár viac nepôsobila strhane. Nemohlo byť pochýb o tom, že sa jej uľavilo. A to len vďaka vedomiu, že nie je na všetko sama. Blízkosť ľudí, ktorí k nej prechovávali úprimnú náklonnosť, ju hriala na duši. Nepochybne ju mohlo trápiť len jediné - fakt, že nevlastní nič, čím by sa im mohla odvďačiť. Dievčatá by však neprijali nič viac, než vidieť Joan prekypovať zdravím.

Ani jedna z nich sa už nevedela dočkať, kedy jej porozprávajú o novinkách, ktoré ich postretli. O tom ako sa Rosamund pokúšala predčiť slávneho módneho návrhára Charlesa Wortha za jedinú noc, a pritom si neurobiť hanbu. Tiež by jej mohla v dôvernom kruhu priateľstva, ktorí spoločne vytvárali, povedať o incidente s Overwoodom, keby ju len nechcela ušetriť zbytočného plaču nad rozliatym mliekom. Za to Mário by si zmienku o sebe nepochybne zaslúžil, najmä pre svoje skalopevné predsavzatie naúčtovať svojmu strýkovi všetky neprávosti. Nepochybne by sa i Emily mohla pochváliť o nádejnej možnosti pracovať v príjemnom prostredí útulnej cukrárne.

Rosamund prišlo až neuveriteľné, koľko udalostí, viac či menej dobrých, sa odohralo v tak krátkej časovej nadväznosti. Možno by sa mala obávať toho, čo všetko by ju ešte mohlo v tomto meste plnom nebezpečenstiev postretnúť, no ona cítila predovšetkým vzrušenie. Nedočkavosť, ktorú občas vystriedala clivota. Cnenie za sladkým domovom. Chýbala jej istota pevná sťa oporný múr monumentálneho kostola, ktorú mala vo svojej sestre. Rosamund sa niekedy až zháčila, keď si uvedomila, že si hlas, či tvár milovanej Clary nevybavuje tak jasne ako kedysi. Ako v čase, keď prišla do Northtownu, keď este jej blízkosť a vplyv vnímala tak citeľne. Dodávala jej odvahy tak úporne, akoby ju naozaj mala po svojom boku. Chýbalo jej to. Viac než si dovolila pripustiť.

Preto krátko po tom, čo ju Emily vystriedala v kuchyni v snahe zachrániť pripravované jedlo pred Rosamundiným chabým kuchárskym umením, si to zamierila priamo k spiacej Joan venujúc jej dlhý ľútostivý pohľad. To dievča malo všetky svoje sklamania a neistoty vpísané v tvári. A to sa jej ešte nenaskytol pohľad na jej uhľovo čierne oči! Smútok a prosebnosť odrážajúce sa v nich by roztopili všetky ľadovce sveta.

Potichu sa usadila na drevenú podlahu, hneď vedľa postele, na ktorej spala jej priateľka. Chcela jej byť nablízku v prípade, že sa zobudí. Zároveň však túžila byť tak trochu neviditeľná. Skryť sa za závojom mystiky predstáv. Vzala si zo sebou niekoľko papierov a obyčajnú ceruzku. Vedela, že v daný okamih nebude mať dostatok času na detailnú prácu, nanajvýš na jednoduchú skicu. Beztak práve v nich zakaždým videla najväčšie čaro. Absolútny odraz emócie, ostrý obraz reality videnej jej očami.

Nechala sa vtiahnuť do komornej atmosféry ticha a pohody, ktorá v byte panovala. Na okamih zavrela oči, a len čo sa jej na pozadí viečok začala črtať nebesky krásna, nevinná a dobrotivá tvár sestry, spokojne sa usmiala, pripravená načrtnúť ju v plnej nádhere. Dovolila pocitu neskonalej hrdosti prúdiť jej v žilách. Naozaj sa cítila pyšná na svoju rodinu, na domov, miesto, v ktorom vyrastala. Toto všetko bolo jej neodmysliteľnou súčasťou, takou, ktorú nik nemohol od nej oddeliť, ani vzdialenosť, ani bolesť, sklamanie, či nekonečné šťastie. Nemohla zabudnúť, len zveľaďovať a budovať.

A to jej pripomenulo možnosť zažiť čosi nové. Keby len poznala odpovede na svoje otázky, na pochybnosti, ktorých mala neúrekom. Čím horlivejšie dokončovala posledné detaily Clariných jemných vlasov, tým viac sa jej v mysli vynárala ponuka od pána Farella. Ten muž ju čímsi desil, no zároveň ju v rovnakej miere priťahoval. Bránila sa myšlienke na neho, no zdalo sa, že jeho vplyv bol prisilný. Keby len bola vedela ako utíšiť zvedavosť, ako presvedčiť svoje vzpurné srdce o tom, že prácou v jeho podniku by sa vystavila ďalšiemu nebezpečenstvu. Akoby nestačilo, že sa len včera so šťastím vyšmykla z pazúr jedného mocipána. Nevedela nič o tom ducharsky záhadnom a partizánsky uzavretom a nedostupnom mužovi, a nie, nemohla sa spoľahnúť, či hoci len veriť svojmu pocitu, že sa v ňom skrýva omnoho viac. Nech bolo to domnenie hocako neúprosné. Stačilo idealizmu o jeho možnej pokore, dobrotivosti, či hlbokomyseľnosti!