Tiene lásky

Kapitola jedenásta - Tie pravé priateľstvá

Ráno sa obe dievčatá zobudili do výnimočne svetlého dňa. Nie že by slnko svietilo v celej svojej paráde, ale oblaky sa tiahli len v nejasných líniách a skôr ako by tienili, oblohu mútili. Emily sa zobudila ako prvá a najskôr ako to šlo sa vrhla do prípravy neskorých raňajok, keďže už bolo skôr predpoludnie ako ráno. Mário už dávno opustil ich spoločné bývanie, v tichosti, snáď ešte skôr ako svitol nový deň. Bolo by naozaj zvláštne, ak by spal dlhšie ako štyri hodiny. Emily si nevedela dosť dobre predstaviť, ako sa mohol prinútiť vstať a plnohodnotne fungovať, ako sa na človeka patrí. Ale ona nikdy nerozumela mechanizmu, ktorý ho mal poháňať.

„Dobré ráno, Emily!" zvolala Rosamund, len čo vkročila do kuchyne. „Počkaj na mňa, hneď ti pomôžem, nemusíš všetko robiť sama!"

„Nemusím, ale robím to rada. Ak chceš, môžeš zatiaľ prestrieť," odvetila, stále sa venujúc praženiu tenkých plátkov slaninky.

„Nemusíš mi to hovoriť dvakrát," zašvitorila Rosamund s toľkým nadšením, akoby to bola práca jej snov.

Snáď nemohlo existovať nič, čo by robila radšej a vskutku to nebolo ďaleko od pravdy! Vychutnávala si rodinnú atmosféru, ktorá medzi nimi neochvejne panovala. Mali len jedna druhú, a tak sa v dobrej viere upli na seba.

Zvŕtala sa od kuchynskej linky s taniermi, pohármi i príborom v rukách k stolu a späť. Sukňa kockovaných šiat darovaných od sestry jej pritom nezastaviteľne viala, skrúcala sa i vlnila.

„Ešte som nikoho nevidela tak dobre tancovať!"

Rosamund si ani neuvedomila, že sa jej po celý čas v mysli prehrávala stále tá istá melódia. A už vôbec nerozumela, kedy si ju Emily popri práci stihla všimnúť! Veď práve naberala pripravené vajíčka i opečenú slaninu na tanier.

„Ale nie! Len som sa nechala uniesť," zasmiala sa nervózne, „nabudúce ma pokojne udri do rebier, alebo aspoň upozorni."

„Ani náhodou! Nabudúce pôjdeme tancovať, ešte sa musím od teba veľa naučiť."

Panovala medzi nimi príhodne uvoľnená priateľská atmosféra, až sa to zdalo neuveriteľné. Akoby celý byt prežiarilo slnko, akoby všetko zrazu ožilo a všetky chmáry a útrapy sa vytratili. Zostala len vôňa jedla a bylinkového čaju.

„Poviem ti tajomstvo," Rosmamund sa zatvárila tajomne, ani čoby sa pokúšala napodobniť Mária, a Emily sa hneď chytila - v očiach sa jej ligotalo vzrušenie, líca jej očerveneli a pery nedočkavo zavisli - súčasne kládla na stôl tanier s hriankami. „To pre tie šaty. Darovala mi ich moja sestra. Sama ich ušila a vložila do nich toľko lásky a nehy, že by sa v nich každému chcelo tancovať i spievať!"

Znelo to priam absurdne, ale zároveň to tvrdenie v sebe nieslo posolstvo nádeje a prísľub radosti, a ani jedno z toho si nemienili nechať vziať. Smiali sa, až sa ich mimické svaly začali sťahovať vysilením v kŕči.

„Sľubujem, že niekam spolu pôjdeme, aby si mohla spoznať sľubných mladých mužov a zaľúbiť sa," zasnívane sa Rosamund posadila za stôl nevšímajúc si svoju porciu jedla.

„Už vidím, ako ich bude Mário všetkých do jedného spovedať. Ak nemajú len božskú trpezlivosť, bez šance ich pošle tam odkiaľ prišli," pokračovala ďalej, zatiaľ čo Emily sa zahanbene pustila do raňajok, ani čo by sa jej to netýkalo.

Razom onemela a v tichosti prežúvala každé sústo s útrpným výrazom v tvári, preto sa jej priateľka rozhodla viac ju tým netrápiť. Aj keď bola presvedčená o tom, že ak sa Emily zaľúbi, z ostýchavého dievčaťa sa stane ostrielaná žena.

„Istotne pozveme aj Joan," premýšľala Rosamund plánujúc.

Smelo a nezastaviteľne. Ak sa raz pre niečo nadchla, nebolo cesty späť. Nabitá energiou sa nenechala odradiť žiadnou prekážkou.