Zvrátená hra (únosu a mafie)✔️

19.časť

„Teraz už mi neujdeš suka" povedal a mňa zamrazilo.

Prehodil si ma cez plece a mieril so mnou do postele. Hodil ma o ňu a tvrdo mi ho tam zasunul. Bolelo to a ja som začala plakať.

„L-liam pro-prosim nerob t-to" koktala som pomedzi plač.

„Melanie"vzdych„si tak,ach, úžasná" vzdychal na celu izbu.

Nič ho už však nezastavilo. Šiel najtvrdšie ako vedel. Nešetril ma. Vôbec ho nezaujímalo že je to moje po prvé. Cítila som že sa do mňa spravil a príjemné to teda nebolo.

Keď si konečne ľahol vedľa mňa môj plač neutíchol. Bola som tak bezmocná. Celé telo ma bolelo. Mám modriny po ňom z toho ako silno ma na niektorých miestach držal.

Najviac ma ale bolela duša. Bola som zničená a znechutená z vnútra viac ako z vonku a to nehovorím o tej bolesti medzi nohami.

Liam sa zdvihol a pozrel na mňa. V tvári som mu na malú sekundu videla smútok ale ten hneď zahnal.

„Povedal si že sa mi už nič nestane. Ublížil si mi viac ako John!" vzlykala som a zato som si vyslúžila facku.

„Ja som ti neublížil!" zavrčal.

„A čo si prave spravil?!" slzy nahradil hnev.

Chcela som sa postaviť ale nešlo to.

„Ja som nespravil nič zlé. Budeš moja žena a ja si môžem robiť čo chcem!" zvýšil hlas.

„Si úplný hajzel vieš o tom?! Mal si ma radšej nechať znasilniť Johnom! Ten by skôr počul vzdychať jeho meno ako ty! Nenávidím ťa Liam Parker nenávidím!!" kričala som a slzy sa drali na povrch.

„To oľutuješ!" povedal a začal ma biť.

Facky, kopance, sácanie, päste, vyhrážky a nadávky. To všetko si teraz odnieslo za tuto chvíľu moje telo. Bolo nevládne.

„Zabiješ ma" povedala som nečujne a on sa zastavil v pohybe.

Pozrel na mňa a videl iba kôpku ničoho, celú od krvi a modrín. Zanadával a sadol si vedľa mňa.

„Prosim nepribližuj sa" hovorila som stále nečujne.

„Mel ja" začal.

„Nechaj ma" stopla som ho.

Nedal sa odbiť. Podišiel ku mne a aj na vzdori môjho bránenia ma jemne objal. Prečo ma furt objíma? Ja nepotrebujem jeho prijebané objatie!

„Mrzí ma to Mel" zašepkal mi do vlasov.

„Nenávidím ťa!" hovorila som.

Nik z nás sa už neodvážil k slovu. Od únavy som upadla do hlbokého spánku. Všade bola tma. Ale ja nechcem spať nemôžem. Zničí ma moja myslel.

Zdalo sa mi to ako chvíľa a ocitla som sa v posteli. Liam ležal pokojne vedľa mňa a pozeral telku. Mal sive adidas tepláky a biele tričko.

Pretočila som sa k oknu aby nevidel že som hore. Dívala som sa na západ slnka. Podľa všetkého som spala dlhšie ako som si myslela. Slnko vychádzalo keď som zaspávala.

„Už je lepšie?" spýtal sa Liam.

„Ako si vedel že už nespím?" odpovedala som otázkou.

„Dýchaš ťažšie" odpovedal jednoducho.

„Takže ty sleduješ aj ako dýcham?" pretočila som oči.

„Ano a neprestáčaj tie oči!" pohrozil.

Nechapem ako to mohol vidieť. Nevravela som nič iba sa dívala do okna na zapadajuce slnko. Nenavidim ho. Rozmýšľala som tak dlho že mesiac krasne svietil do izby.

„Mala by si ísť spať" povedal Liam a chytil ma za ruku.

Strhlo ma a reflexívne som sa kryla rukami na znak strachu.

„Mňa sa báť nemusíš" povedal potichu a skúsil to znovu.

„Nedotýkaj sa ma už nikdy!" zakričala som.

„Melanie hento som nemal dopustiť ja viem ale stalo sa" povedal ale bolo mu to jedno.