Zvrátená hra (únosu a mafie)✔️

27.časť

Melanie:
Keď som začula jeho hlas takmer sa mi podlomili kolená. Ten hlas by som poznala aj keby som na druhej strane. Bol to hlas, ktorý mi tak chýbal.

Začala sa však streľba a dosť veľká. Podaktorí ako ja sa kryli, pretože netušili čo robiť. Thomas sa ma stále nepúšťal a strážil si ma ako oko v hlave. Spolu z jeho ochrankou ma začali odtiaľ ťahať čo najďalej.

Došlo mi že musím začať niečo robiť aj ja. Snažila som sa vytrhnúť ale nešlo to. Kde sú všetky tie kurzy, ktoré som navštevovala, to som si nič nezapamätala?

Sľubujem že ak sa od nich ešte niekedy dostanem, postavím sa mafii čelu a budem jej venovať všetok svoj čas.

Strácali sme sa z dohľadu a moje nádeje na záchranu hasli kúsok po kúsku. Ale moja hlava predsa len začala spolupracovať. Vedela som že som všetko len tak nemohla zabudnúť.

Pretočila som sa pomedzi dve gorili a buchla im hlavy o seba. Thomas sa hneď na mňa rozbehol a šikovne som sa mu uhla. Rozbehla som sa smerom k Liamovi a jeho mužom.

Flashback:
Počula som iba krik a následne streľba utíchla. Hrozne ma bolel hrudník. Padala som k zemy a nevnímala nič. Bola som ponorená v tme, ale predsalen tu nebola taká tma ako sa zdá.

Bolo tu jasne, všade kľud a ticho. Hodiny tu ubiehali ako sekundy a dni ako hodiny. Netuším ako dlho som tu ale viem že nechcem odísť. Chcem sa späť vrátiť.
Koniec Flashback

Pomaly som otvorila oči a ocitla sa v celkom povedomej izbe. No miatlo ma jediné. Nevedela som či je to izba Thomasa, Liama alebo moja. Ano každá je iná ale nemohla som si vzpomenúť.

Len tak som ležala keď sa zrazu otvorili dvere. Dnu vošla slúžka a to mi moc nepomohlo. Jedine čo mi povedala že sa mám najesť a že pošle pána za mnou.

Mráz mi prešiel po tele a ja som vedela že je zle. Tajne som dúfala že nie som tam kde som ale som tam. Na sto percent som u Thomasa.

Slúžka zmizla za dverami a mňa ten odporný pocit neopúšťal. Bála som sa a veľmi. Nevedela som čo príde alebo skôr kto. Nakoniec ma vytrhlo z myšlienok otvorenie dverí a nasledovne ma zaskočilo kto v nich stál.

Stál tam Liam. Celý v svojej kráse. Omyl v akej kráse..Pomaly prešiel k posteli a sadol si vedľa mňa. Bola som v jeho izbe.  Zrazu som začala vidieť všetko jasno a začala si vzpomínať. Bola som postrelená.

„Ako dlho?" bolo jediné čo zo mňa vyšlo.

„Dva týždne" odpovedal a zasekol svôj pohľad na tácke s jedlom.

„Liam?" skúsila som jemno.

„Hm?" zdvihol pohľad na mňa.

„Prečo si po mňa prišiel ty a nie otec?" nedokázala som tejto otázke odolať.

Ale odpoveď sa mi aj tak nedostavila. Povedal mi nech sa najem a že si mám ešte oddýchnuť. Následne zmizol za dverami.

Nebol tak chladný ako sa zdal. Je len uzavretý. V jeho očiach som nevidela nič. Žiadne znaky šťastia, zlosti alebo smútku. Bolo tam ako inak prázdno.

Tacku som s bolesťou položila vedľa postele a rozhodla sa ísť si pospať. Bola som hrozne unavená.