Zvrátená hra (únosu a mafie)✔️

34.časť

Nevedela som ako pokračovať ďalej, ale vedela som, že už nie je cesty späť.

Postavila som sa na nohy a prešla k nemu. Stál pri okne a díval sa von. Postavila som sa vedľa neho a nemo hľadela do neznáma.

„Villiam" začala som a keď som videla, že načúva som sa odhodlala pokračovať, „Musíme sa porozprávať"

„O čom?" nechápavo na mňa otočil hlavu.

„Nechcem už ďalej takto žiť" povedala som nerozhodne, ale vo vnútri som cítila, že je to takto pre mňa najlepšie.

„Moc na vyber nemáš" zasmial sa a svoj pohľad ďalej venoval k oknu.

Otočila som jeho hlavu a dala mu pusu. Nebránil sa a začal spolupracovať. Keď som na nedostatok vzduchu znova oddelila naše pery, som mu povedala, že budem poslušná.

Bol zmätený a nechápal slovám, ktoré som práve vypustila z úst.

„Nechcem aby si mi ďalej ubližoval..nezvládam to čo si zo mňa spravil" povedala som na jeden dych a zahľadela do zeme.

„Čo som z teba spravil?" zasmial sa.

„Slabú" povedala som nečujne.

„Nie Melanie to som ja nespravil. Všetko čím si teraz je dôsledok toho čo neunesieš. Neunesieš keď nie je po tvojom. Bola si naučená, že všetci robili tak ako si chcela a keď vidíš, že pri mne to takto nie je si myslíš že si slabá. Ale nie si. Si silnejšia ako si myslíš. Ale nato už musíš prísť ty sama" dopovedal a následne ho už nebolo.

Odišiel z izby a s tými slovami zostalo ticho. Nezmohla som sa na nič. Po hodnej chvíli som sa rozhodla prebrať studenou sprchou.

Dívala som sa do zrkadla a pohľad mi spadol na moje brucho, v ktorou som pred nedávnom nosila život môjho dieťaťa.

Liam ma pravdu. Všetko čím som je dôsledok mňa a nie jeho. Ale sama neviem či chcem ešte ďalej bojovať. Otec ma takto nevychoval. Nikdy som nemala padnúť v živote mafie. Nikdy som nemala dopustiť aby mi bolo ublížené. Mala som všetko a nič ma nedokázalo zastaviť. Od vtedy čo som tu sa ukázalo to že som bola len otcova princezná, ktorá mala všetko. No je na čase sa postaviť sama za seba.

Bol už večer a ja som sa rozhodla si ísť zaboxovať. Musím sa dostať do formy a ukázať Liamovi, že jeho slová niesu klamstvo.

Vybila som všetok svôj hnev. Bola to už hodná chvíľa čo som tu no stále som nebola unavená. Potrebovala som zo seba všetko dostať von. Nevnímala som okolie okolo seba. Čas sa zastavil a bola som tu iba ja a to vrece. Udierala som doň bezhlavo a keby to bol živí človek, už by ho nič nepozbieralo.
Bol to ako kómat. Ani som si neuvedomila príchod Liama. Neregistrovala som ho.

„Myslím, že na dnes už stačilo aj tebe, aj tomu vrecu" zasmial sa blízko mňa.

Reflexívne som sa otočila a zaujala svoju pozornosť jemu. Mal úsmev na tvári a to som často nevidela.

„Čo sa tak usmievaš?" zamračila som sa.

„Je zaujímavé ťa pozorovať aj v inom stave ako len v tom slabom a urevanom" zasmial sa a nato som ho ja udrela celou silou do hrude.

„Au. Ja niesom to vrece" nadvihnul obočie a pošuchal si miesto kde som ho pred chvíľou udrela.

„To je mi úplne jedno" usmiala som sa najviac falošne ako to išlo.