Zvrátená hra (únosu a mafie)✔️

37.časť

Pov.Liam:
Už ma to začína unavovať. Mal som dôležité stretnutie a mobil som mal vypnutý. Hneď ako som ho zapol našiel som správu od Melanie.

Keď sa mi John dostane pod ruky nezaváham ani minutu a zabijem ho. Nemá na tomto svete už čo ďalej robiť.

Melanie sme stále nenašli a Dylan si nepamätá takmer na nič. Hneď mi bolo ale jasné, že v tom ma prsty John.

Už je to druhý deň od kedy o nej neviem nič. Robim čo sa dá aby som ju mal opäť po svojom boku a v bezpečí. Dostávam sa pomaly do koncov.

Môže byť kdekoľvek a v akomkoľvek stave a to nehovorím o tom, že ak sa jej ten hajzel čo by len dotknul..

Prehľadali sme všetko v okoli a kontaktovali aj rôzne mafiánske rodiny v rôznych štátoch. A aj tak stále nič.

Prešlo asi 5 dní a ja som to začínal pomaly vzdávať. Stále nič nové a maja nádej, že je na žive pomaly hasla.

Nikdy by som nebol povedal, že ma to až takto moc zasiahne. Pomaly som si začal uvedomovať, že tu nejde už len o niaku dohodu medzi našimi rodinami. Bolo v tom niečo viac. Nehovorím, že k nej niečo cítim ale viem, že mi na nej záleží a nechcem ju stratiť.

Keď moje nádeje padli, mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme a ja som ihneď vedel, že je to spojené s Mel.

„Sú na ceste z Californie do Ruska. Zachvilu sú na hraniciach Californie. Už je to len v tvojich rukách. Ja už jej nijak pomôcť nemôžem, ale ak prídeš neskoro už nebudeš môcť ani ty!" ozvalo sa z druhej strany a následne to neznámy položil.

Nevedel som či si zo mňa niekto uťahuje alebo to myslí vážne. No nezostávalo mi nič iné ako veriť, že je to pravda. Zvolal som mužov a naplánoval celú akciu.

Vo vnútri som však dúfal, že tam moja Melanie bude. Je mi úplne ukradnuté či je to pasť a že by som tam aj zomrel, ale aspoň poslednýkrát ju vidieť mi dodáva nádej.

Dorazili sme na hranice Ruska. Nikde nič a ja som už strácal nádej a myslel si, že to bolo len zmiatnutie no v tom sa spoza zákruty vynorila čierna dodávka.

Bola sama. Nemala okolo seba žiadne autá. Bolo to takmer nenápadne na prevoz cez hranice. Na môj povel všetci zaujali svoje miesta.

Aj tak mi to prišlo všetko hrozne nereálne. Ale ako som dúfal bola to správna dodávka. Otvoril som dvere a našiel ju tam bezvladne ležať. Ihneď som sa k nej rozbehol a zašepkal jej do ucha, že som pri nej a že už je v bezpečí.

Síce ma počuť nemohla, ale stále som dúfal, že nie je mŕtva. Položil som ju na sedačky môjho auta a rýchlo vyrazil.

Bola v ambulancii nášho rodinného lekára a ja som čakal pred dverami. Konečne odtiaľ vyšiel.

„Mala by byť v poriadku. Pichli jej dosť silnú latku, takže sa tak skoro neprebudí. Ale najhoršie je za ňou" povedal doktor a mne spadol kameň zo srdca.