BABY BOY (Yoonmin)

(24) Mum

Jimin pov.

Neviem kde som, čo sa so mnou deje a ani aký je deň.

Nie je tu tma, ale ani svetlo. Nepociťujem chlad, ale ani teplo.
Kde to som, odpovie mi niekto?

„Ach... Minnie už sú to skoro štyri mesiace. Preber sa prosím." započul som hlas.

Nevedel som komu patrí. Znel akoby som bol pod vodou. Snažil som sa otvoriť oči, ale nepodarilo sa. Skúsil som pohnúť rukou. Márne. Nohou. Ani to sa nepodarilo.

„Prečo? Ach...keby len nepršalo. Keby si nemal o hodinu viac ako ja. Ale čas už nevrátim. Len sa mi preber prosím. Už to nevydržím. U Jina je síce fajn, ale chýbaš mi. Chýbajú mi naše objatia, soboty s chalanmi. Chýba mi tvoje provokovanie. Tvoj smiech, úsmev. Už skoro štyri mesiace som nepočul tvoj smiech." znova sa ozval hlas, ale tentokrát o niečo jasnejšie.

„Ľúbim ťa" povedal niekto.

Yoongi pov.

„Ľúbim ťa." povedal som a sadol som si na stoličku vedľa postele.

„Tvoji rodičia za tebou dnes neprídu. Museli niekam súrne odísť. Ale možno príde Jin. V škole sa toho za ten čas dosť zmenilo. Učitelia sa o teba tiež boja, tvoj triedny ťa so mnou zajtra možno príde navštíviť. Inak Felix a Hyunjin spolu asi chodia." mierne som sa pousmial.

„Chan chodí s Minhom. Nachytali sme ich sa bozkávať pri škole. IU sa tiež na teba pýtala. Jin je v škole viac drsný. No drsný asi nie, ale chápeš. Odkedy sa totiž po škole rozšírilo, že si v kóme, skoro každý, kto ťa má rád sa na teba vypytuje. Jin ich odháňa. Keby si videl ako vražedne sa na nich dokáže pozerať." uchechtol som sa.

Zrazu niekto vstúpil do izby. Bol to Jiminov doktor.

„Ach ahoj Yoongi zasa si tu?" mierne sa usmial.
„A kde mám byť, keď nie tu?" pozrel som sa naňho.
„Oddychovať s kamarátmi. Napríklad. Akože to nemyslím tak, že tu prekážaš, ale mal by si aj oddychovať a nie len sedieť deň čo deň v nemocnici. Jimin by ti povedal určite to isté a hlavne keby videl ako vyzeráš." povedal a niečo si zapísal do papierov.

„Mhm...keby bol teraz hore určite by ma poslal spať a u rodičov by mi vybavil aby mi ospravedlnili školu. Je veľmi starostlivý. Aj keď sa väčšinou správa ako dieťa. Ale keď sa niečo deje nikdy to nenechá len tak. A už vôbec nie, keď by sa stalo niečo niekomu z jeho rodiny alebo kamarátov." pousmial som sa.

„Vie lepšie načúvať ako ktokoľvek iný. A je asi najlepšia psychická podpora aj spolu s Jinom a jeho rodičmi." povedal som.

„Mhm... Ak sa môžem spýtať ako si myslel u rodičov, máš otca a nevlastnú mamu či?" spýtal sa opatrne.

„Otca mám, ale je v base. Jinovi rodičia si ma pred asi troma rokmi adoptovali. Vlastne už to budú skoro štyri roky." povedal som potichu.

„Oh...prepáč ja nechcel som ti otvárať staré rany." povedal a ospravedlňujúco sa na mna pozrel.

„To je v poriadku už som sa s tým vyrovnal. Práve vďaka chalanom." pousmial som sa.

„Mohol by som Vás objať?" spýtal som sa potichu.

Chýbalo mi objatie. Aj keď, Jin ma objíma, ale...

„Môžeš." povedal rovnako potichu ako ja.

Postavil som sa zo stoličky. Podišiel som k nemu a objal som ho. Aj nemám v láske objímať cudzích ľudí, ale Jongha neberiem veľmi ako cudzieho a osobnosťou mi pripomína mamu...

Luv U 💜