Dead swan

Kolobeh

Prehliadku som v pohode prežila, povedali, že všetko je v naprostom poriadku a že budem môcť tancovať ešte aj keď budem sedemdesiatročná babka na dôchodku.

Tým sa oficiálne začal môj život na akadémií slečny Ravenovej.

Denno denná rutina, ktorá bola na mňa účinkovala ako tá najtvrdšia droga mi umožňovala podávať excelentné, niekedy až neuveriteľné výkony. Mizerné jedlo anglickej kuchyne, nad ktorým zvyšné dievčatá zvykli ohŕňať nos, mi dokonale vyhovovalo, nechcela som totiž pribrať a stratiť tak svoju ideálnu baletnú figúru.

Každý večer som na lekárskej prehliadke v tom štyridsaťročnom zájdenom zrkadle obdivovala svoju krásnu chudú postavu. Vždy sa mi podarilo nájsť spôsob ako cvičiť  aj cez prestávky, bez toho, aby to ostatným dievčatám prišlo podozrivé, len, aby sa na nej neusadil čo i len gram tuku.

Toto bol môj vysnívaný život.  Životný sen, ktorý sa pretavil do skutočnosti. No možno to bola zhmotnená nočná mora, ktorá ma zaživa konzumovala a ja som si to neuvedomovala.

Ale to mi bolo úprimne jedno.

Čoskoro totiž začali ostatné dievčatá výrazne za mnou zaostávať. Ich smola. Jedinou vyrovnanou silou mi bola práve moja spolubývajúca Irina a to ma nevýslovne štvalo. Po večeroch, keď sa nenachádzala v izbe, som písala na lístočky jej meno a pálila ich so zapaľovačom v nádeji, že si zbalí kufre a odtiaľto vypadne dakam preč. Predtým než som sem prišla bola práve ona pomyselne titulovaná ako kráľovna všetkých baletiek.