Dead swan

Sen

Život išiel celkom fajn. Slečna Ravenová nám po niekoľkých mesiacoch úmorného nacvičovania konečne oznámila termín divadelného vystúpenia, ktoré nás malo uviesť do povedomia baletného sveta. Všetky dievčatá v ten deň zostali od samej radosti o hodinu dlhšie hore, než bola povolená večierka. 

Avšak dva dni pred predstavením sa mi zdal desivý sen. Vznikol asi z kombinácie všetkého toho stresu, nevýslovnej námahy a skutočnosti, že Irina celý týždeň každý večer počúvala dokola dáku ruskú uspávanku... tili tili bom, tak sa tuším volala, to však nie je podstatné.

Sen začal nejako takto.

...Čakala som ako obvykle na prehliadku po tréningu. Chodba však bola úplne prázdna, žiadna iná baletka tam so mnou nečakala, čo bolo zvláštne. Keď prišiel rad na mňa vošla som dnu. Doktorka mi prikázala vyzliecť sa a za tú dobu odišla do vedľajšej miestnosti. Ostala som sama stáť pred zrkadlom. Kosť a koža, tak sa dala opísať moja postava. Spodné prádlo sotva držalo tam kde malo, zachytávali ho už len trčiace kosti. Vtedy sa vrátila s krajčírskym metrom. Čakala som, že mi zmeria obvod pása, rúk atď... Pravdepodobne kvôli úpravám nového kostýmu, ktorý mi prisľúbili vystúpenie. Namiesto toho mi chcela zmerala obvod krku.

"Načo je to dobré?" znela moja otázka.

Ona sa len usmiala a prekrížila meter okolo môjho tenkého krku.

 Tá šialená ženská ma začala škrti!

Snažila som sa z toho zovretia vyslobodiť, no výsledkom bolo len to, že som zo seba strhala aj nohavičky s podprsenkou a ostala som úplne nahá. V mojich rukách už nebola žiadna sila, ktorá by mi pomohla akokoľvek vzdorovať.

Nemohla som vôbec dýchať. Otvárala som ústa najviac ako sa len dalo, aby som sa nadýchla, no bezvýsledne.

Žiaden kyslík sa mi nedostával do pľúc. Dusila som sa.

Od vyčerpania som len bezvládne zavrela oči.

A ona sa smiala.

Smiala.

Smiala.

Bolo to odporné... Ten odporný smiech bolo to jediné, čo naplnilo moju hlavu.

S krikom som sa strhla z toho príšerného sna.

Okamžite som zasvietila lampičku a utekala k zrkadlu. Nezaujímali ma Irinine nadávky, ani buchot dievčat z vedľajšej izby, ktoré môj výstredný krik vytrhol zo sladkého delíria o ružových obláčikoch z cukrovej vaty.

Pozrela som do zrkadla.

Krk mi obopínala hrubá fialová čiara.

Takže to nebol len sen. Bleslo mi hlavou.

Hneď ráno som chcela ísť za slečnou Ravenovou a povedať jej čo mi doktorka spravila. Mala som jasný a neprehliadnuteľný dôkaz o tej surovosti.

S týmto zistením ma driemoty vohnali naspäť do postele.

Akoby zázrakom však ráno na mojom krku už žiadna podliatina nebola.

Ako sa mohla len tak vypariť? To mi nedávalo nijaká zmysel.

Ostala som bez dôkazu, no s desivou predtuchou, že sa to znova zopakuje.