Dead swan

Rieka

Jediné, čo som si so sebou vzala bol mobil. Svietila som ním na cestu. No ani to mi bohvieako nepomohlo. Tráva bola mokrá, kamene klzké. Zrýpala som sa asi šesťkrát než som uzrela tú prekliatu rieku. Voda v nej tiekla tak ticho, že nebyť svetla z mobilu ani by som ju nezbadala a určite by som do nej spadla. V jednom mieste cez ňu viedla lávka.

"Som tu," šepla som. Ani neviem čo ma to napadlo ozvať sa. Ten duch ma s najväčšou pravdepodobnosťou chcel vidieť mŕtvu. No už nebolo cesty späť.

"Si len bábka..." Ozvalo sa mi za chrbtom.

Bola tu. Neobzrela som sa. Nechcela som ju vidieť.

"Aká vražda sa tu stala?" položila som jej otázku.

"Vraždy," opravil ma hlas.

"Si Stephania Walterová?"

Baterka v mobile mi zhasla.

Brala som to ako áno.

"Ako si zomrela?"

"Džbán... črepy... schody..."

"Vravia, že si sa utopila."

"Lož! ...Všetci vravia, že sa všetci utopili..."

"Kto všetci?!"nástojila som.

"Všetci čo poznali pravdu..."

"Čo je pravda?"

"Irina tiež poznala pravdu. Umrie do rána... ty tiež zomrieš!"

"Pravda je, že si sa utopila."

"Lož!! Nik sa neutopil. Lola pozná pravdu. Ona jediná ju môže vedieť. Iný kto to vie zomrie!" kvílil hlas.

"Čo tie hroby pri rieke?"

"Tí čo poznali pravdu," hovorila stroho.

"A mŕtve labute?"

"Si len bábka! Bábka!!! Nedožiješ sa zajtrajšieho večera! Budeš jedna z nás!"

"Čo si vôbec zač?"

"Nikdy neopustíš toto hrozné miesto... Tvoj duch tu bude blúdiť naveky!!!"

Vtom na mňa z opačnej strany rieky niečo obrovské vyletelo.

Bola to biela labuť, ktorá sa rútila priamo na mňa.

Krídlom mi šľahla do tváre a letela preč.

No v zápätí sa zrútila na zem.

Chvíľu sa metala v smrteľných kŕčoch, šklbala si perie a zo zobáku jej vytekala krv. Potom prenikavo zasyčala a nadobro stuhla.

Videla som už dosť. Vrátila som sa nazad do izby. No obraz tej labute bol tak desivý, že mi nedal vôbec spať.