Dead swan

Živí čakajú na smrť

Ráno som trénovala celkom sama. Bolo toho na mňa príliš a nechcela som, aby zvyšné baby civeli na moju vydesenú a poblednutú tvár. Ešte stále mi totiž blúdilo hlavou čo sa to do čerta v noci stalo. Nebol to len sen, no ani realita.

Čo teda?

Práve som robila štvoritú piruetu, moju obľúbenú, keď v kúte sály niečo zahrkotalo a jedna z tých azda aj storočných lámp zaprskala a zhasla.

"Haló? Kto je tam?" vyzvedala som, no veľa odvahy v mojom hlase nezostalo.

Nič, žiadna odozva. Len ostré ticho ma oddeľovalo od tmavého rohu, v ktorom o chvíľu znova niečo zašramotilo.

Vôbec som nemala chuť tam ísť, no akýsi podvedomí inštinkt ma ťahal tým smerom. Nohy sa vzpierali ale myseľ tam stoj čo stoj chcela nazrieť.

Veď čo také hrozné tam môže byť? Myš?

Bola som asi meter od toho rohu, keď zhaslo aj svetlo na opačnom konci haly. Srdce mi začalo nekontrolovateľne biť. Nebolo však cesty späť. Vchodové dvere zahalila tma.

Pozrela som do tej tmy.

Niečo tam bolo opreté o stenu.

Nie však metla, ani staré dosky.

Nazrela som o čosi bližšie.

Uzrela som tam ľudskú tvár.

Musela som si pretrieť oči, či náhodou nemám znova vidiny, ale nie.

V tej tme sa naozaj belela krásna dievčenská tvár.

Podarená maska. Myslela som si.

Na môj vkus však až príliš bledá, mohli ju aspoň nafarbiť.

Svetlo v rohu sa znova rozsvietilo.

Zdesene som cúvla o niekoľko krokov vzad.

K tej tvári totiž patrilo aj telo.

Nehybné telo odeté v čiernych šatoch celých od krvi.

A na krku mala do mäsa tenkými čiarami vyryté: Živí čakajú na smrť.

Začalo som kričať. Tak ako asi ešte nekričal žiaden blázon v psychiatrickej liečebni.

Dobehla som k dverám, no kľučka nie a nie povoliť. Lomcovala som ňou ako šialená, ale nemalo to žiadny účinok.

Zostala som uväznená v jednej miestnosti s mŕtvolou a jediné na čom sa zmohla bolo kričanie. Pane Bože ako sa to len mohlo takto zvrtnúť?