Dead swan

Čaj o polnoci

"Slečna Ravenová," zdvorilo som zaklopala na dvere.

"To si ty Sára," skonštatovala zjavné, keď otvorila dvere, "Je mi naozaj veľmi ľúto čo sa stalo Irine. Volali z nemocnice. Je na tom dosť vážne, ale snáď sa z toho dostane."

To dúfam aj ja.

"Chcela si niečo?"

"Vlastne áno," začala som-, "Ide o tú Stephaniu, mohli ste mi povedať, že to bola šľapka, ktorá dostala čo jej patrilo."

"Je to dosť ošemetná záležitosť mojej rodiny a tejto školy," odvetila so skloneným zrakom.

"V tom prípade radšej pôjdem," usúdila som, že nemala najmenšiu chuť o tom rozprávať, ani sa len pretvarovať.

"Počkaj... Keď ťa to tak veľmi zaujíma, poviem ti to," odpovedala na moje prekvapenie úplne inak ako som očakávala.

Vpustila ma do svojej kancelárie a usadila do kresla oproti stolu. Priniesla dve šálky s čajom a konverzácia mohla začať. Bolo vtedy niečo po desiatej.

"Ako začať..." váhala slečna Ravenová, "Stephania mala talent, to nemožno poprieť. Nemala však ideálne podmienky na jeho rozvíjanie. Rodičia nezarábali toľko, aby jej mohli platiť štipendium. Moja mama, vidiac v nej ten ohromný potenciál, jej preto v detstve umožňovala trénovať zadarmo. Keď však bola staršia už to nebolo možné. Bolo treba platiť kostými, ubytovania, topánky. Preto akadémia uskutočnila výberový konkurz. Stephania bola jasnou favoritkou, preto sme ju vybrali."

"Prečo potom to vyjadrenie baletného kritika?"

"Niektorí ľudia nedokázali prekusnúť jej žiarivú slávu. Falošne ju obvinili čím jej zničili reputáciu a tým aj skvele naštartovanú kariéru. Vieš predsa akí sú ľudia. Lži uveria skôr ako pravde. Odvtedy už nedostala žiadnu ponuku v divadle. Začala piť, to jej išlo na rozum. Potom sa utopila.... Najhoršie na tom bolo, že sme boli kamarátky, niečo ako sestry. Videla som ako ju to ničilo. Balet bolo to jediné čo mala, v čom bola dobrá a to jej vzali..."

"A to obvinenie bolo pravdivé, či len vymyslené?," znela moja otázka.

"Neviem. Bezprostredne po zverejnení toho článku sa môj otec zastrelil. Ale k tomu mohli viesť aj iné dôvody. Firma, v ktorej pracoval mu týždeň predtým dala výpoveď."

"To mi je naozaj veľmi ľúto."

"Bola to veľká rana pre našu rodinu. Veľmi to pošpinilo reputáciu akadémie."

Odbilo jedenásť hodín.

"Na okamžik ma prosím ospravedlňte milá slečna. Hneď sa vrátim," prerušila nostalgické spomínanie a odišla do vedľajšej miestnosti.

Zostala som tam sama. Nebol to príjemný pocit. Z jednej strany na mňa civeli fotky balerín. Z druhej roztrhané tapety. Vyzerali ako keby ich niekto rozdriapal nechtami.

"Naozaj jej veríš?" ozvalo sa mi za chrbtom.

Obzrela som sa. Nik tam však nebol.

"Naozaj veríš tomu čo hovorí?" šepkal znova ten neznámi hlas priamo do ucha.

"Čo odo mňa do pekla chceš?" vyprskla som.

"Stretneme sa pri rieke."

"Deje sa niečo Sára?" spýtala sa slečna Ravenová keď sa vrátila, "S kým sa to tu rozprávaš?"

"S nikým. To sa vám len zdalo," zahovorila som to.

"Už som sa zľakla, že si jedna z tých baletiek, ktorým straší vo veži."

"Ja som úplne v poriadku," Ohradila som sa na svoju obhajobu.

"Veď to som len rada. Pár baletiek sa mi kedysi sťažovalo, že sa s nimi rozpráva niečo ako duch."

"Duch?"

"Áno. Vraj im rozprával desivé veci. O nejakej vražde, čo sa tu stala, o hroboch pri rieke a mŕtvych labutiach. Taký nezmysel. Tu sa nič také nestalo."

"Úplná hlúposť," myslela som si však svoje. V spoločnosti slečny Ravenovej som nehodlala stráviť už ani o sekundu navyše.

"Mala by som už ísť spať," naznačila som.

"Samozrejme, spánok je v živote baletky veľmi dôležitý," súhlasila.

Vstala som z kresla a odišla preč.

Hodiny boli polnoc.

Slečna Ravenová vtedy vzala šálku už dávno studeného čaju a pomaly z neho odpíjala.

Nemala som však v úmysle ísť spať.

Chcela som ísť k rieke.