Dead swan

Cesta do zatratenia

Autobus, ktorý pre nás prišiel už zjavne mal byť pár rokov na šrotovisku. Sadla som si celkom dozadu a úplne sama. Nemala som chuť rozprávať sa s nikým. Oprela som si hlavu o okno a pozerala na rýchlo sa mihotajúcu cestu. Slečna Ravenová sedela úplne vpredu a hovorila čosi šoférovi.

Zvláštne, túto cestu som už raz videla. Raz som ňou už išla. No nemohla som si spomenúť kedy presne...

Pozrela som vedľa seba. Sedadlo nebolo prázdne.

Sedelo vedľa mňa to čiernovlasé dievča z fotografie, Lola.

"Neboj sa Stephania," oslovila ma.

Ale ja nie som...

"Všetko bude v poriadku. Nehnevám sa na teba," pokračovala, "Mama sa možno rozvedie, ale mi budeme stále kamarátky. Len mi sľúb, že to už viac neurobíš. Sľúb mi to."

"Ja naozaj neviem o čom to hovoríš?" namietala som.

"Sľúb to, inak táto cesta povedie do zatratenia!" naliehala, "Inak všetci budú vedieť čo si zač."

"Nik sa nedozvie nič," odpovedala som výhražne a sebaisto, ani neviem odkiaľ ma niečo také napadlo povedať, "Ak chceš ešte niekedy v živote byť baletkou. Ak chceš ešte niekedy vkročiť na divadelné dosky ako tanečníčka. "

"To neurobíš."

"Dobre vieš čo by to pre teba znamenalo. S mojim pádom príde aj tvoj koniec. A ja naozaj nemám čo stratiť..."

"Sára vstávaj."

Prebralo ma až šťuchanie od slečny Ravenovej.

"Už sme na mieste."

Takže to všetko bol len sen? Až príliš živý. Okrem toho v hlave mi doznievali ešte posledné slová.

"Už nie je cesta von. Už nie je miesto kam sa skryť. Smrtka si zuby brúsi a ty budeš jedna z nich."