Dead swan

Sára

Stať sa baletkou bol môj celoživotný sen.  Už od detstva som nadovšetko milovala pobehovať pred zrkadlom, skúšajúc všemožné tanečné figúry. Táto detská radosť z tanca nezostala nepovšimnutá a mama ma prihlásila na hodiny baletu. Čas však plynul a obyčajná radosť sa zmenila na vášeň. Vášeň k tomuto druhu umenia,ktorá ma pohltila ako spaľujúce plamene. Ako osemnásťročná som absolvovala New Yorkské baletné konzervatórium a potom to prišlo. Po mojom debutovom vystúpený v Národnom divadle v hlavnej úlohe bielej labute mi prišiel list. Znel takto:

Slečna Sára Jazzeová,

bola mi udelená toľká pocta, že som vás mohla vidieť tancovať v balete Labutie jazero minulý týždeň. V ten večer som mala pocit akoby samotná Odetta vstúpila na divadelné dosky. Máte ohromujúci talent a sľubnú budúcnosť. Vaše prevedenie piruet je bezchybné. Ak by ste mali záujem posunúť svoju baletnú kariéru o čosi vyššie, príjmite prosím pozvanie na londýnsku Akadémiu slečny Ravenovej. Tento list berte ako prihlášku. Dúfam, že neodmietnete.

S úctou, Slečna Ravenová

Akadémia slečny Ravenovej? To snáď nie je pravda. Nemohla som tej správe uveriť. Je to predsa tá najprestížnejšia baletná akadémia pod slnkom. Množstvo dievčat už odmalička sníva, že  budú mať to šťastie tancovať na jej doskách. Že si na svoju tašku s hrdosťou našijú nášivku so symbolom tejto akadémie. Žiadajú ma, aby som nastúpila na školu mojich snov. O tom to sa nedá diskutovať, jednoznačný súhlas!

Mama mala spočiatku menšie protesty, tak viete Amerika a Anglicko je pomerne ďaleko, ale keď som jej ukázala list, v ktorom ma riaditeľka akadémie opísala ako stelesnenú bohyňu prestala s námietkami a ešte mi dokonca pomohla zbaliť aj veci.

Do lietadla so smerom Londýn som nasadla na začiatku decembra. Ak odmyslím to typické lúčenie matky s dcérou v štýle "Nezabudni volať raz za týždeň." a "Píš všetko čo tam zažiješ." bol let celkom príjemný.