Dead swan

Finále- časť 1.

Vbehla som do šatne, bola prázdna. Ostatné baby si už zjavne stihli zbaliť veci aj vypadnúť z tohoto čudného miesta. Asi som sa príliš dlho ukláňala obecenstvu.

Sadla som si za toaletný stolík a začala odmaľovávať tú zložitú čiernu masku. Ani neviem ako sa mi ju za taký krátky čas aj podarilo namaľovať. Popri tom som si aj pohvizdovala lebo pesničky na mobile ma už omrzeli. Túto pokojnú idylu harmónie mi však narušil neočakávaný hosť, aj keď som ho vlastne očakávala. Zbadala som ho kútikom oka v rohu zrkadla.

"Slečna Ravenová, poďte ďalej," vyzvala som ju s kľudom Angličana.

Môj pokoj ju zjavne prekvapil. No to nebolo asi to jediné.

"Kedy si sa stihla prefarbiť? A prečo zrovna na ryšavo? Tá farba ti vôbec nejde k tvári."

"Pripomínam vám snáď Stephaniu?" spýtala som sa otvorene.

Neodpovedala. Bez slova si ku mne prisunula jednu z tých práchnivých stoličiek.

"Viem to," pokračovala som.

"Čo?"

"Viem, že sa neutopila. Viem, že ju niekto zabil. Ale stále neviem prečo?"

"O čom to hovoríš?! Našli ju predsa v rieke. Utopila sa pre ten článok v novinách!"

"Sama ste predsa vraveli, že to bol len výmysel. Vy osobne. A kto by si pre taký nezmysel bral život? Alebo chcete zmeniť svoju výpoveď, slečna Ravenová?"

"Začínam ľutovať, že som ti poslala pozvánku na túto školu."

"Omyl! Ja ľutujem, že som ju prijala. A tak isto ľutujem každé jedno dievča, ktoré urobilo to isté. Pretože duchovia vedeli čo hovoria. Jediný kto môže poznať pravdu ste vy."

"Si v poriadku Sára?"

"Áno som!" znela moja odpoveď, "Celé dni som si myslela, že mi šibe. Že ma zavrú na psychiatriu preto, že som mala pocit, že sa mňa zo zrkadla pozerá iný človek. Že počujem hlasy a vidím rozmazané postavy. Dnes už viem, že som nebola jediná. Mne nič nie je. Za to vy máte problém."

"Rada by som vedela aký?"

"Stephania, tie hroby pri rieke a v neposlednom rade Irina. Prečo? Čo také spravila vaša priateľka, že jej to nedokážete odpustiť ani po smrti?"

"Stephania nie je moja priateľka," zlostne odvrkla a zovrela päsť, "Keby naozaj bola, nikdy by to nespravila."

"Čo spravila?"

No odpovede som sa nedočkala. Pohár trpezlivosti slečny Ravenovej sa týmto okamihom práve prelial. Vstala zo stoličky a všetkou stareckou silou, ktorú mala a nebolo jej málo, ma odsotila na zem. Dopadla som na tvrdú podlahu a ani kostým čiernej labute mi pristátie nezmäkčil.

"Čo si sľubuješ od toho, keď povieš svetu pravdu? Je to už dávno zabudnutý prípad. Jediný kto zo svedkov ešte žije som ja. A pochybujem, že by ctihodný súd dal za pravdu dievčaťu, ktoré vtedy ešte ani nežilo. Tak čo? Naozaj to chceš?" Toľko irónie a podlosti bolo v jej slovách. Občas som sa pýtala, či každé jedno jej slovo nebola lož.

"S tými labuťami ste mali pravdu. Biela je nevinná, zato čierna má toho na rováši až až. A osobne si nemyslím, že čiernu nosíte preto, aby vás zoštíhľovala."

"Ty jedna malá mrcha!" skríkla a zahnala sa po mne palicou. Našťastie minula a trafila zrkadlo. To sa s rachotom rozsypalo po celom stolíku.

Zopár drobných črepov sa mi zapichlo aj do kože a spod nich začali vytekať drobné pramienky krvi. Nemohla som sa mýliť.

"Viem, že je to tak... Viem, že vy ste ten vrah!!!!"