Dead swan

Divadlo

Do predstavenia zostávalo ešte asi šesť hodín, tak som sa rozhodla, že si obzriem divadlo.

Nebolo práve v najlepšom stave, čo si budem namýšľať. Na divadelnú scénu by sa akurát tak vošli štyri tancujúce baletky. Oponu už dávno prežrali mole a závesným lanám som tiež nedávala veľké nádeje.

Prešla som do zákulisia.

Okrem starých rekvizít tam nikoho nebolo. Iba ak sa prach nerátal ako osoba, lebo toho tam bolo neúrekom. A úplne v rohu stál zaprášený toaletný stolík. Nepochybne pamätal už veľa primabalerín, ktoré sa za ním líčili.

Sadla som si zaň aj ja.

V zrkadle som však videla len rozmazanú siluetu seba samej, lebo prach pokrýval celú jeho plochu. Rukou som ho teda zotrela. Obraz bol hneď jasnejší. Usmiala som sa. Akosi mi prestávalo vadiť, že polovica mojich vlasov už bola dávno ryšavá. Aj na novú farbu očí som si privykla. Naklonila som sa bližšie k zrkadlu, aby som si upravila ofinu. No namiesto vlasov mi vychudnutá ruka prešla po holom čele. Žiadna ofinu som nemala.

Vtedy moju pozornosť však upútalo niečo iné. Môj odraz nebol jediným v zrkadle. Bolo ich tam viac. Asi ešte ďalších päť alebo šesť dievčenský tvárí sa na mňa uprene pozeralo. Jedna z tvárí patrila Irine.

"Irina, ale veď ty si..." nedokončila som.

"Tak ako všetci," odpovedala,"Skôr či neskôr, všetky budete mŕtve. Lebo časom každá z vás spozná pravdu. A to slečna Ravenová nebude tolerovať."

Spod svetra som vytiahla tú starú fotku. Pozrela som na ňu a potom do zrkadla.

"Stephania Walterová...tuším som sa na ňu začala podobať," poznamenala som polohlasne. No nebola to len moja osobná domnienka, ale holý fakt.

"Maj sa na pozore," šepli tváre a v okamihu zmizli.

Ostala som tam sama. Aj keď som vlastne nebola sama...

Dajte mi vedieť vaše názory, veľmi mi to pomáha pri písaní príbehu :D