Vianočné prianie: Zazeknutí na vlakovej stanici ✔️

Okienko 4: Rozruch na stanici

        Od oznámenia,že ideme na sviatky do Amsterdamu ubehlo už niekoľko dní a my sme včera mali posledný deň školy pred dvojtýždňovými vianočnými prázdninami.
      Dnes je 20.12. 8:00 ráno a práve sme naložili kufre a tašky do taxíku. Otec chcel ísť na vlakovú stanicu svojím autom,ale keď mu mama povedala,že je risk niekoľko dní nechať vlastné auto na stanici,keď budeme v Amsterdame, tak on povedal,že má pravdu a tak zavolal taxík. Naše auto zostala v bezpečí našej garáže.,,Máme všetko zlato?" Spýtal sa otec mami, keď vkladal posledný kufor do kufra taxíku.,,Malo by byť. Chlapcom som povedala,že každý si môže zobrať dve autá a jedného plyšáka,že viac hračiek neberieme." Otec prikývol a zatvoril kufor. Nastúpili sme do auta a taxikár vyrazil. Po chvíli sme vyrazili na vlakovú stanicu odkiaľ nám mal ísť za hodinu vlak.
       Keď sme za 20 minút zaparkovali na parkovisku pred vlakovou stanicu po vystúpení sme počuli ako sa ľudia rozčuľujú na niekoľko hodínové meškanie vlakov. Tu zatiaľ poletoval len drobný sneh,ale to sa o chvíľu môže zmeniť. Čo však bolo počuť od ľudí,že v niektorých mestách kam sa snažili dostať domov sú niektoré vlaky aj odrieknuté a ľudia sú zúfalí. Nevedia ako sa majú dostať do svojho cieľa bez náhradného spoja.

      S kuframi sme dorazili do hlavnej haly,kde bola tabuľa s príchodomi a odchodami vlakov. Náš prestupoví vlak s Nemecka do Francúzska mal meškanie 100 minút. Povzdychla som si a keď sa začali vedľa mňa škriepiť Theo s Thomasom okríkla som ich. Thomas však povedal.,,Mne sa tu nepáči poďme domov. Je tu veľa ľudí a kričia."
         ,,Zlatíčko musíš vydržať, padá veľa snehu,tak musíme byť všetci trpezlivý. Chceš ísť predsa na výlet nie?" Spýtala sa ho mama.,,Chcel som,ale už nechcem, rozmyslel som si to."
     ,,Aj ja." Súhlasné povedal Theo. Ja som sa len zasmiala a Thomas ma kopol do holene.,,Krpec au." On na mňa pozrel vražedným pohľadom a už som radšej do neho nevŕtala, lebo vražedné pohľady mojich dvoch malých bratov sa mohli zmeniť v katastrofu. Aj minule,keď mali len tri roky som ich niečim vytočila a oni mi obliali čajom projekt na ktorom som robila vyše týždňa. Vždy si nájdu nejakú pomstu a tá stojí za to, majú veľmi bujnú predstavivosť a behom pár minút dokážu narobiť takú katastrofu, že aj celá budova spadne do niekoľkých sekúnd.
Situáciu zachránil otec s jeho americkým prízvukom v nemčine. Otec bol američan a mama nemka,spoznali sa keď moja mama bola ako vymenená študentka v Amerike a hneď si padli do oka. Takže môj otec povedal.,,Chlapci čo tak si dať malé kolečko okolo fontány, ktorá síce nefunguje,ale stále tu je." Chlapci sa zaradovali a hneď bežali za ockom. Ja, moja mama a Evelyn sme zostali samé a mama navrhla,že si pôjdeme dať do kaviarne horúci čaj a počkáme tam na chalanov.