Vidím ťa v tme - Wolfstar

‖21‖

V celej chodbe vládlo ticho a kľud. Remus, už konečne potichu, sa zakrádal za Siriusom s prútikom v rukách a obzeral sa okolo seba tak, akoby bol v Rokforte prvýkrát v živote. Nohy sa mu trocha plietli ale kráčať našťastie mohol. Inak by to znamenalo, že by ho Sirius musel podopierať a takýmto spôsobom by sa do ich izby nedostali ani do budúceho rána. ,,Pohni zadkom Námesačník," šepol Sirius a pritlačil sa viac k stene. Zazdalo sa mu, že niečo alebo niekoho počuje. Remusovi nezostávalo nič iné, než len prikývnuť, a napodobnil Siriusa. Tiež totiž niečo začul. Bol to slabý škripot čohosi neznámeho. Znelo to, ako zle naladené husle. Husle jedného dievčaťa z bifľomoru. Čo by už len ona robila o toľkej večer mimo svojej izby? Remus sa opatrne priblížil viac k Siriusovi avšak zakopol a takmer spadol na zem, nebyť Siriusovho opäť rýchleho reflexu. Akýmsi spôsobom mu chytanie ľudí šlo veľmi dobre. Škrípanie na chvíľu ustálo a hneď na to bol počuť triumfálny smiech Zloducha. Obaja chlapci si s úľavou vydýchli. Už si mysleli, že to je Filch. Síce nevedeli, či Zloduch je o niečo lepší ale mali aspoň nejakú tú malú istotu, že ich nebonzne učiteľom. ,,Super, a teraz si pohni." Sirius rýchlo vytiahol Remusa na nohy a za ruku ho ťahal za sebou. Išiel veľmi rýchlo a Remus mu ledva stačil. Nebol zvyknutý na to, že ho niekto ťahá a ešte uprostred noci kde je ku tomu slabá viditeľnosť. Mal však jediné šťastie a to také, že mu jeho zrak dovoľoval vidieť aj v takejto tme. Nechal sa Siriusom viesť celý čas po všetkých tých dlhých chodbách.

Len čo obaja vošli do ich izby, začuli hlasité chrápanie Jamesa, ktorý celý vyčerpaný spal vo svojej posteli za zatiahnutými závesmi. Remusa zaujímalo, či ešte stretol Regulusa, alebo už nie, ale rozhodne sa ho to chce ráno opýtať. Avšak teraz stále nemohol rozprávať a tak len stál uprostred miestnosti a tváril sa, že obdivuje tie nádherné a tmavé steny. Čakal na moment, kedy sa Sirius rozhodne vrátiť mu hlas a on bude môcť konečne rozprávať. Aj keď vlastne netušil, o čom chce rozprávať práve teraz.
Sirius stál pred Remusom a váhal. Chcel sa ho opýtať na Daria, no nevedel ako začať. Nevedel, či má vôbec začať. Veď predsa len, teraz z Remusa nedostane múdre slová ale mohol by sa pokúsiť z neho vymaniť nejaké základné informácie. Aj keď by tie informácie možno stáli za nič. Nechcel nechať Remusa príliš dlho čakať a tak mu jedným zaklinadlom opäť povolil rozprávať. ,,To ti to trvalo," neodpustil si poznámku Remus. Unavený sa doslova hodil na posteľ a hlavu si ponoril do mäkkého vankúša. Vdýchol príjemnú, ľahkú vôňu niečoho, čoho nevedel presne identifikovať. Pripisoval to vôni domova, keďže aj spálňa jeho rodičov voňala tak isto. Bez veľkého dôrazu si z nôh striasol topánky, aby sa mohol prikryť, a následne sa celý zavynul do periny. Bolo mu príjemne a po celom dni sa cítil byť konečne v pohodlí. Sirius sa nad ním zasmial a sadol si oproti, na svoju vlastnú posteľ, stále upierajúc zrak na Remusa. Bolo by príliš netaktné, keby sa ho to opýtal teraz? Nenechá si celú túto konverzáciu na ďalší deň? Bolo by to tak jednoduchšie jak preňho, tak pre Remusa a aspoň by si bol istý. Predsa len sa nakoniec rozhodol nechať to na druhý deň. Chcel si to ešte chvíľu nechať preležať v hlave skôr, než začne nejakú vážnu debatu.
Pomaly a opatrne si vyzul topánky, nie ako jeho kamarát pred ním, a položil si ich vedľa postele. Len čo si ľahol na chrbát, zacítil prudkú bolesť. Sám seba prekvapil tým, ako mohol zabudnúť na to, že má na chrbte stále tie mizerné jazvy. Teoreticky si za ne môže sám, keď tak nad tým premýšľal, no nikdy by si ale nepomyslel, že by nejaká nezhoda s jeho matkou mohla zájsť až tak ďaleko. Dôsledne sa pretočil na ľavý bok a zahľadel sa na jeden obraz visiaci na stene. Bol na ňom znázornený chlapec a pes. Kedysi dávno, asi v prvom ročníku, ho tam zavesil Peter. Nikdy celkom nevysvetlil dôvod, prečo ho tam dal, každý jednoducho prijal fakt že tam bol, je a bude. Chlapec v obraze teraz spal a hlavu mal položenú tesne blízko hlavy psa. Vyzeral spokojne. Pes bol schúlený okolo malého chlapca a vyzeral, akoby naňho dával pozor. Síce to bol iba obyčajný obraz, pre Siriusa znamenal veľa. Bolo na ňom čosi veľmi milé a zároveň aj realistické. Líšil sa od ostatných obrazov v hrade a to sa Siriusovi na ňom páčilo najviac. Nebol ako ostatné.

935 slov

Táto kapitola sa mi istým spôsobom veľmi páči. Netuším prečo :D Písala som to pol jednej ráno mimochodom :DD Len také malé info, 24. Decembra mám v pláne vydať 2 kapitoly (dúfam že to stihnem). Ak vás čítanie ešte stále baví, budem rada za hlasy a komentáre :) 

Nejaké návrhy, ako by obraz mohol vyzerať :D Samozrejme, predstavte si ho ako chcete vy :)

Toto nejako veľmi nesedí pretože moja predstava bola, že je pes čierny a plus obaja ležia na zemi na čistine ale nevadí, aj toto by šlo docela.

Takto by vlastne obraz mohol vyzerať počas dňa :)

A tieto 2 posledné sú asi najviac accurate aké som mohla nájsť (až na to, že v tom druhom nie je čierny pes ale tak nevadí):

Viem že vás to asi nezaujíma ale hej, bavilo ma hľadať tie obrazy :D