Vidím ťa v tme - Wolfstar

‖6‖

Madam Pomfreyová prišla tesne po tom, ako Sybilla dorozprávala svoju historku o okne. Nebola veľmi nadšená. ,,Slečna Trelawneyová potrebuje odpočinok, a nie to aby ste ju takto večer otravovali!!" zvýšila hlas a pozerala sa priamo na Jamesa, ktorý na obranu zdvihol ruky a rýchlo sa postavil z postele. Sybilla však nečakala a začala ho aj ostatných obraňovať. Spomenula, že bola rada, že aspoň niekto sa s ňou prišiel porozprávať a zlepšil jej tým náladu. Remus bol nakoniec na seba hrdý, že ho napadlo spriateliť sa s bystrohlavčankou. Kto vie, ako by sa cítila, keby tu celý ten čas mala byť sama bez možnosti sa s niekým porozprávať. Avšak zaujímalo ho, prečo sa tam za ňou nikto nezastavil. Dievča vyzeralo byť zábavné a milé.

Na ceste z nemocničného krídla sa všetci štyria chalani usmievali od ucha k uchu. Sirius kráčal zadom a hrdo vysvetľoval nový plán alebo operáciu, ako to sám nazval, menom Tichý útok. Remus sa na to nechcel vyjadrovať. Nerád kazil Siriusovi tú malú radosť, ktorou konečne opäť celý prekvital po odchode od Sybilli. James kráčal vedľa svojho čiernovlasého kamaráta, chrbtom k Remusovi a Peterovi, a upieral svoj zrak pred seba s tým, že sem-tam niečo doplnil do zatiaľ zaujímavého plánu. ,,Vieme, že je začiatok roka." gestikuloval Sirius rukami, nad čím Peter len pretočil očami a dodal k tomu svoju poznámku so slabým úškrnom. ,,No shit Sherlock." Remus úškrn napodobnil no svižne prikývol spolu s ním a Jamesom, ktorý zároveň dával pozor na to, aby ich nikto nevidel na chodbe. Už bolo dávno po večierke a pani Norrisová mala svoju bežnú večernú hliadku.

,,Vieme aj to, že Slizolinčania sú idioti." pokračoval a opäť všetci prikývli. ,,Cez prázdniny som našiel jedno zaujímavé kúzlo." Sirius stále upieral pohľad na Petera s Remusom a bol plný nedočkavosti. Remus už dané kúzlo dávno poznal no nedal na sebe nič vedieť. Pomaly prikyvoval a venoval svoju pozornosť Siriusovi, ktorému vlasy podali do tváre a tak si ich za každým musel odhrnúť a dať za ucho. Pristalo mu to, pomyslel si Remus. Peter ho však preto niekedy celý nadšený imitoval a striedal na tvári rôzne grimasy, ktoré rozosmiali nie len záškodníkov. Siriusovi to nevadilo, bral to totiž pozitívne. Aspoň sa mu venovala pozornosť, ktorú doma dostával len zriedka a Remus to vedel.

Vedel toho viac, než Sirius predpokladal. Vedel, že tie modriny, ktoré mal jeho kamarát po tvári a rukách pred dvoma rokmi, neboli z nejakého nešikovného pádu z metly, alebo pošmyknutia sa na mokrej podlahe, ako im tvrdil. Remus tomu neveril, tak isto ako James, no nič na to nepovedali. Keď o tom Sirius nechcel hovoriť zhodli sa na tom, že ho do toho nebudú nútiť.

Sirius silno narazil do steny chrbtom, až to zahučalo, a skoro si vybil dych. ,,Nemohol si mi, kur-ňa povedať že je za mnou stena, James?" trochu podráždene vravel Sirius pozerajúc vražedným pohľadom na Jamesa. Ten potláčal smiech, keďže to bolo teraz dosť riskantné, a len pokrútil hlavou. ,,Máš kráčať ako človek. A nie ako debil." dodal. Remus si prikryl ústa rukou a Peter mal čo robiť aby nevyslovil nejakú uštipačnú poznámku, ktorá by pravdepodobne všetkých prinútila sa nahlas rozosmiať. Keďže však vedel, že cez noc budú mať čo robiť a posledné čo im chýbalo bolo nechať sa chytiť Argusom Filchom, starým školníkom, ktorému vadilo keď nejaké dieťa videl čo i len nahlas dýchať, zhlboka sa nadýchol a nahodil vážny výraz tváre.

Sirius pretočil očami a opäť pokračoval v rozprávaní, akoby ho nič nevyrušilo. Rozprával plynule, pár krát odbočil od témy no ku podivu sa ku nej vždy vrátil. ,,Stačí zistiť heslo do Slizolínskej spoločenky, vojsť do ich izieb a tam už to pôjde samo." na tvári sa mu rozžiaril šibalský úškrn a konečne sa otočil pred seba a začal kráčať tak isto ako ostatní, normálne. Ladne si vykračoval a ruky si zastrčil do vreciek na nohaviciach. ,,Čírou náhodou som to kúzlo trénoval cez prázdniny. Viem ho perfektne." dodal a slabo štuchol Jamesa do ramena, ktorý mu to samozrejme musel hneď vrátiť a to dvojnásobne. To by predsa nebol James Potter. ,,Jasné, čírou náhodou." Peter rukami naznačil uvodzovky, nad čím sa Remus len uškrnul a ďalej kráčal rýchlim krokom za svojimi dvoma kamarátmi, ktorí teraz očividne súperili v pretláčaní a strkaní. Úprimne len čakal, kto z nich prvý spadne alebo si rozbije hlavu o stenu.