Upírske denníky:Prebudenie (Taekook)

Kapitola 10✔️

Taehyung

Bola to dosť dlhá prechádzka, takmer až na kraj mesta - ale v posledných troch rokoch sa pre Taehyunga stala dôverne známou. Prešiel cez Wickery Bridge a vystúpil do kopca pozdĺž polorozpadnutého kostola a potom dole do malého údolia pod ním. Narozdiel od zarastenej časti pôvodného cintorína, táto bola pekne udržiavaná. Starostlivo zastrihnutá tráva sa zelenela už z diaľky a kytice uložené na pomníkoch vytvárali vodotrysk pestrých farieb.

Taehyung sa posadil vedľa veľkého náhrobného kameňa s vytesaným nápisom Kim.

,,Mami, oci,'' zašepkal.

Sklonil sa a položil na hrob kvety červených netýkaviek, ktoré natrhal cestou k cintorínu. Potom stočil nohy pod seba a jednoducho zostal sedieť. Po tej autonehode sem chodil často. Jennie mala v tom čase iba jeden rok, takže si ich nepamätala. Taehyungova pamäť však slúžila až príliš dobre.

Nechával svoju myseľ túlať spomienkami a znova cítil, ako sa mu zviera hrdlo. Slzy tentoraz prišli ľahšie. Rodičia mu chýbali. Mama, taká mladá a krásna, aj otec, ktorému často úsmev kreslil vrásky okolo očí. Tak si ich pamätal.

Bolo preňho ťažké vyrovnať sa so svojou stratou. Občas, tesne po pohrebe, sem chodil na nich kričať zlosťou. Ako len mohli byť takí hlúpi a nechať sa zabiť?!

V tej dobe ešte tetu Jennu veľmi dobre nepoznal. Samozrejme teraz už považoval za šťastie, že si jeho a Jennie teta Jenna vzala. Nie každá teta by sa vzdala svojho zamestnania a odsťahovala sa späť do malého mesta, aby sa postarala o dve osirelé deti. A Robert, tetin snúbenec, bol pre Jennie skôr ako nevlastný otec než ako budúci strýko.

Taehyunga čoraz častejšie prenasledoval pocit, že zrazu nikam nepatrí. A kam patrím teraz? premýšľal. Najľahšia odpoveď bola sem, do Seoulu, kde prežil celý svoj život. V poslednej dobe mu ľahké odpovede začali pripadať nesprávne. Veril, že niekde na neho čaká niečo viac, nejaké miesto, ktoré okamžite spozná a nazve domovom.

Dopadol na neho tieň a on poplašene vzhliadol. Na okamih mu dve postavy nad ním pripadali cudzie, neznáme a neurčito hrozivé. Stuhol ako prikovaný.

,,Tae,'' oslovila ho menšia postava úzkostlivo a dala ruky v bok, ,,občas mám o teba vážne starosť.''

Taehyung zažmurkal a krátko sa zasmial. Boli to Jimin a Jin.

,,Čo musí človek urobiť, aby našiel trochu súkromia?'' povedal, keď sa usadili k nemu.

,,Povedať nám, aby sme išli preč,'' navrhol Jin, ale Taehyung len pokrčil ramenami.

Jin a Jimin sem často prichádzali ho hľadať v tých ťažkých mesiacoch po nehode. Náhle za to bol rád a bol im obom vďačný. Ak snáď nepatril nikam inam, určite patril ku kamarátom, ktorým na ňom záleží. Nevadilo mu, či uvidia, že plakal.

Prijal pokrčenú vreckovku, ktorú mu ponúkol Jimin, a otrel si oči.

Chvíľu len tak spoločne potichu sedeli a pozerali sa, ako vietor pohupuje skupinou dubov na kraji cintorína.

,,Je mi ľúto, čo sa ti stalo,'' povedal nakoniec Jimin mäkkým hlasom.

,,Bolo to vážne hrozné." znovu sa začervenal. ,,Bolo to hrozné. Ale už je mi to jedno,'' dodal vzdorne. ,,S ním som skončil. Už ho nechcem.''

,,Taehyung!''

,,Naozaj nie, Jimin. Zjavne si myslí, že je pre mňa priveľmi dobrý. Takže si tie svoje slnečné okuliare pokojne môže...''

Chlapci sa rozosmiali, Taehyung sa vysmrkal a zavrtel hlavou.

,,Tak,'' vyslovil Jimin a zámerne zmenil tému, ,,aspoň že Tanner mal dnes lepšiu náladu.''