Upírske denníky:Prebudenie (Taekook)

Kapitola 22✔️

Jungkook

On nie je reinkarnáciou Quierreho.

Jungkook išiel svojim autom späť k penziónu, okolo sa rozlieval pokojný mier ako vždy tesne pred úsvitom. Premýšľal o ňom. To mu tiež povedal a je to pravda, ale až teraz si uvedomil, ako dlho sa k tomuto záveru prepracovával. Už týždne vnímal každé Taehyungovo nadýchnutie aj pohyb a všimol si každý rozdiel medzi Taehyungom a Qierreom.

Vlasy mal o nejaký ten odtieň svetlejšie ako
Quierre a riasy aj obočie naopak tmavšie. Bol o kúsok vyšší a pohyboval sa slobodnejšie. Chlapci jeho veku nakladali so svojim telom s väčšou voľnosťou. Dokonca ani jeho oči, tie oči, ktoré ho prvý deň prikovali na mieste šokom z poznania, neboli rovnaké. Quierre ich mal obvykle rozšírené detským údivom, alebo sklopené, ako sa pristalo na chlapca v neskorom pätnástom storočí, ale Taehyung bol zvyknutý sa pozerať sa primo a hľadieť na vás bez toho, aby uhol pohľadom. Občas sa mu oči zúžili odhodlaním alebo výzvou tak, ako to Quierre nikdy nevedel.

Podobali sa pôvabom, krásou i tým, ako dokonale dokázali fascinovať mužov. Kým Quierre pripomínal biele mačiatko, Taehyung bol snehobielym tigrom.

Keď prechádzal okolo javorových stromov, zarazila ho náhle spomienka, ktorú v ňom vyvolali. Nesmie o tom premýšľať, nesmie dovoliť... ale obrazy sa pred ním už odvíjali. Bolo to, ako by časopis spadol a roztvoril sa na danej stránke a jemu nezostalo nič, než bezmocne sa prizerať, zatiaľ čo sa ten príbeh znovu prehrával v jeho mysli.

Biela. Quierre v ten deň bol oblečený do bielej. Do nových bielych šiat z benátskeho hodvábu. Mal takú radosť z oblečenia, ktoré otec objednal špeciálne pre neho. Zatočil sa pred Jungkookom a jednou štíhlou rukou si pohladil hebký rukáv.

„Vidíš, sú tam dokonca vyšité moje iniciály. Papa to nechal urobiť. Môj milovaný Papa..." hlas sa mu vytratil, prestal sa otáčať a jedna ruka mu pomaly spočinula na boku. „Ale čo sa deje, Kookie? Neusmievaš sa."

Jungkook sa o to nedokázal ani pokúsiť. Keď ho tak videl, celého v bielej a zlatej ako nejaké nadprirodzené zjavenie, pôsobilo mu to takmer fyzickú bolesť. Ak by ho stratil, nevedel, ako bude žiť ďalej.

„Quierre, ako sa môžem usmievať, ako môžem byť šťastný, keď..."

„Keď?"

„Keď vidím, ako sa pozeráš na Yoongiho." Tak, už to vyslovil. Potom bolestne pokračoval: „Než sa vrátil domov, boli sme každý deň spolu. Ale teraz sa dni skracujú - leto je takmer preč - a ty tráviš s Yoongim čas rovnako ako predtým so mnou. Jediný dôvod, prečo mu otec dovoľuje tu zostať je, že si o to požiadal. Ale prečo si to urobil, Quierre? Myslel som, že ti na mne záleží."

V jeho očiach sa zračil strach.
„Mne na tebe záleží, Jungkook! Ty predsa vieš, že áno!"

„Tak prečo sa u otca prihováraš za Yoongiho? Keby nebolo teba, vyhodil by ho na ulicu."

„Čo by teba určite potešilo, braček."
Hlas od dverí znel uhladene a arogantne, ale keď sa Jungkook obzrel, všimol si, že Yoongimu tlejú oči hnevom.

„Ale nie, to nie je pravda," ozval sa Quierre. „Jungkook by ti nikdy neprial nič zlé."

Yoongimu zacukalo v pere, venoval Jungkookovi posmešný pohľad a postavil sa Quierremu po boku. „Možno, že nie," odpovedal mu o niečo jemnejším hlasom. „Ale môj brat má pravdu aspoň v jednej veci. Dni sa skracujú a tvoj otec čoskoro odíde z Florencie a vezme ťa so sebou. Pokiaľ nebudeš mať dôvod zostať."