Upírske denníky:Prebudenie (Taekook)

Kapitola 2✔️

Jungkook

Havran preletel nad vrcholkom mohutného duba a Jungkook inštinktívne zdvihol hlavu k nebu. Keď videl, že to je iba vták, upokojil sa. Sklopil oči k ochabnutému bielemu tvorovi vo svojich rukách a pocítil, ako sa mu tvár stiahla ľútosťou. Nerád zabíjal, no hlad je pud. A on nikdy nevedel, aký silný bude a kedy bude mať dosť. Malá obeť málo krvi, vyššie riziko usmrtenia.

Mal šťastie, že tentoraz zabil len králika. Radšej mŕtvy hlodavec ako mŕtvy človek.

Jeon Jungkook stál pod prastarými dubmi a slnko sa predieralo ich listami dole na jeho hlavu. V džínsoch a tričku vyzeral ako úplne obyčajný človek - stredoškolský študent. To však nebol. Hlboko do lesov, kde ho nikdy nikto nevidel, sa chodil kŕmiť pravidelne. Teraz si horlivo olizoval pery, aby na nich nezostala ani kvapka.

Nechcel riskovať. Aj tak bude dosť náročné, aby mu táto komédia vyšla. Na okamih znova zapochyboval, či to nemá jednoducho vzdať. Možno by sa mal vrátiť naspäť do Talianska, do svojho úkrytu.

Čo ho len prinútilo veriť, že by sa opäť mohol radovať zo slnečného svitu? Bol už unavený zo života v tieňoch. Bol unavený temnotou a tvormi, ktoré v nej prežívali. A najviac zo všetkého bol unavený samotou. Nebol si presne istý, prečo si vybral práve Seoul.

Podľa jeho merítok to bolo mladé mesto, najstaršie budovy postavené pred iba jeden a pol storočím. Avšak spomienky a duchovia občianskej vojny tu ešte stále prežívali, rovnako skutoční ako supermarkety a stánky s rýchlym občerstvením.

Jungkook oceňoval úctu k minulosti. Bol presvedčený, že by si ľudí v Seoule mohol obľúbiť.

A možno – len možno – by medzi nimi mohol nájsť svoje miesto. Samozrejme, že ho nikdy neprijmú úplne. Horký úsmev nad tou myšlienkou mu skrivil pery. Už vedel, že v toto je zbytočné dúfať. Nikdy nenájde miesto, kde by bol prijatý úplne, kde by mohol byť skutočne sám sebou. Pokiaľ sa nerozhodne pripojiť sa k tieňom. Odrazil túto myšlienku. Zriekol sa temnoty, tiene ponechal za sebou. Zahladil všetky tie minulé roky a začínal znovu – práve dnes.

Jungkook si uvedomil, že ešte stále drží králika. Jemne ho položil na lôžko z uschnutého dubového lístia. Niekde ďaleko, príliš ďaleko, než aby to mohli počuť ľudské uši, začul líšku. Len poď, sestra lovkyňa, pomyslel si smutne. Čakajú ťa raňajky.

Prehodil si bundu cez rameno a všimol si havrana, ktorý ho predtým vyrušil. Ešte stále sedel na dube a vyzeralo to, že ho pozoruje.

Mal z toho zlý pocit. Začal k nemu vysielať skúmavú myšlienku, aby vtáka preveril, ale včas sa zarazil. Pamätaj na svoj sľub, pripomenul si.
Nepoužívať Sily, kým to nebude absolútne nutné.

Nepočuteľne sa pohyboval medzi mŕtvymi listami a uschnutými vetvičkami a zamieril k okraju lesa. Mal tam zaparkované auto. Raz sa obzrel a všimol si, že havran opustil vetvu a zniesol sa ku králikovi. V spôsobe, akým rozprestrel krídla nad ochabnutým bielym telom, bolo niečo zlovestné a triumfálne.

Jungkookovi sa zovrelo hrdlo a takmer vyrazil späť, aby vtáka odohnal.

Ale čo, mám predsa rovnaké právo jesť ako tá líška, povedal si. A rovnaké právo ako má on. Ak na toho vtáka narazí ešte raz, pozrie sa do jeho mysle. Pre túto chvíľu však od neho odtrhol zrak a ponáhľal sa ďalej lesom, čeľusť pevne zaťatá. Nechcel prísť neskoro do Strednej školy Roberta E. Leea.

Za chyby sa ospravedlňujem. Vote a komentáre potešia.

                                             Vaša M. 💙💚