Upírske denníky:Prebudenie (Taekook)

Kapitola 21✔️

Taehyung

Zacítil, ako sa Jungkookove pery dotkli jeho.
A... všetko bolo zrazu jednoduché. Všetky otázky zodpovedané, všetky strachy utíšené, všetky pochybnosti zahnané. Teraz cítil nielen vášeň, ale aj nehu a lásku tak silnú, že sa vo vnútri chvel. Intenzita týchto citov by ho desila, keby nebol s ním - s ním sa nedokázal báť ničoho. Konečne došiel domov. Sem predsa patrí a konečne to miesto našiel. U Jungkooka má domov.
Jemne sa odtiahol a cítil, ako sa trasie.

,,Ach Taehyungie," šepkal proti jeho perám.
„Nemôžeme..."

„Už sa stalo," zašepkal a pritiahol si ho opäť k sebe.

Bolo to takmer akoby mohol počuť jeho myšlienky a cítiť jeho pocity. Rozkoš a túžba iskrili medzi nimi, spájali ich, vábili bližšie. A Taehyung v jeho vnútri tiež vycítil prameň ešte hlbších emócií. Cítil, že ho Jungkook chcel takto držať navždy a chrániť ho od všetkého zlého. Cítil , že ho túžil ochrániť pred každým zlom, ktoré mu hrozilo a chcel zdieľať svoj život s jeho.

Taehyung vnímal jemný tlak jeho pier na svojich a ťažko dokázal zniesť ten sladký pocit. Áno, pomyslel si. Pocity ho zaplavovali ako vlny na pokojnom rybníku. Topil sa v nich, v tej radosti, ktorú vnímal u Jungkooka aj vo vlnách vlastnej rozkoše, ktorú pociťoval. Jungkookova vášeň ho zalievala, prežarovala a presvecovala každé tmavé zákutia jeho duše ako slnko.

Tae sa triasol rozkošou a túžbou. Jungkook sa pomaly odtiahol, akoby sa od Taehyunga nedokázal oddeliť, a pozreli jeden na druhého so zvedavou radosťou.
Nehovorili. Nebolo treba slov. Pohladil Taeho po vlasoch dotykom takým ľahkým, že ho sotva pocítil, akoby sa bál, že sa mu rozpadne v rukách. A Tae už vedel, že to nebola nenávisť, čo ho prinútilo sa mu tak dlho vyhýbať. Nie, vôbec to nebola nenávisť.

***

Taehyung nemal potuchy, aká doba uplynula, než potom potichu zišli po schodoch penziónu. Kedykoľvek inokedy by bol nadšený z Jungkookovho elegantného čierneho auta, ale teraz to sotva vnímal. Keď jazdili opustenými ulicami, držal ho za ruku.
Prvé, čo si Taehyung všimol, keď prišli k ich domu, boli svietiace svetlá.

,,To je polícia," povedal, keď s ťažkosťami našiel hlas. Bolo zvláštne prehovoriť po takej dlhej dobe ticha. „Na príjazdovej ceste stojí Robertovo auto a tamto je Hobiho." Pozrel na Jungkooka a mier, ktorého bol plný, sa náhle zdal krehký. „Zaujímalo by ma, čo sa tu stalo. Ashton im asi nepovedal...?"

„Ani Ashton by nebol taký hlúpy," odpovedal Jungkook.

Zaparkovali za jedným z policajných áut a Taehyung neochotne vyslobodil svoju ruku z jeho. Prial si celým srdcom, aby jednoducho mohli s Jungkookom zostať sami, aby už nikdy nemuseli čeliť svetu.

No nemali na výber.

Vyšli po cestičke k otvoreným dverám. Vnútri svietili všetky svetlá. Keď vošli, Taehyung mal dojem, že sa k nemu obrátili tucty tvárí. Náhle si uvedomil, ako musí vyzerať, keď tu stojí vo dverách v čiernom zamatovom plášti s Jungkookom po boku.

Teta Jenna vykríkla a objala ho, triasla s ním a stískala ho zároveň. „Taehyung! Vďakabohu, že sa ti nič nestalo! Ale kde si bol? A prečo si nezavolal? Uvedomuješ si, čo sme kvôli tebe vytrpeli?"

Taehyung sa zmätene obzeral po izbe. Nerozumel vôbec ničomu.

„Hlavne sme radi, že si späť," povedal Robert.

„Bol som v penzióne s Jungkookom," povedal Tae pomaly. „Teta Jenna, to je Jeon Jungkook, má tam prenajatú izbu a priviezol ma domov."

„Ďakujem ti," povedala teta Jenna Jungkookovi cez Taehyungovo rameno. Potom sa odtiahla, aby pozrela na Taehyunga a povedala: „Ale tvoje vlasy a oblek - čo sa ti stalo?"