Miluješ ma? |Dramione| ✓

Veľké oznámenie bez detailov

,,Ďaleko sme sa nedostali. Zostali sme u pozdravu, než si nás prerušil."

Blonďak naklonil hlavu nabok a prezrel si ho. ,,Ani sa ďalej nedostanete. Vypadni! Chcem s Grangerovou hovoriť osamote." Poslednú vetu už povedal s pohľadom do jej očí. Celým telom jej prešiel mráz.

****

Draco si poctivo počkal, až Nott zmizne. Jedným očkom zaznamenala, ako mal v ruke prútik. Chcel si overiť, že jeho priateľ odišiel a neodpočúval. Použil kúzlo na zistenie toho, či je v blízkosti ešte niekto. Keď usúdil, že tam nikto nie je, tak schoval prútik a pozrel sa na ňu, akoby čakal, až začne ona.

Musela sa nadýchnuť vzduchu, ktorý bol naozaj veľmi ťažký. ,,Bol si to ty, kto ma priviezol do Nemocničného krídla." Pristihla sa, ako s ním hovorí.

Chvíľu študoval jej tvár. Zdalo sa jej, že jeho výraz aspoň o niečo povolil. Následne mierne prikývol a pozrel sa skôr niekde za ňu. ,,Myslel som, že ak sa to dozvieš, tak sa budeš pýtať."

,,Prečo?" Musela to vedieť.

Pokrčil jedným ramenom a tentoraz sa pozrel na podlahu. Akokeby sa vyhýbal pohľadu na jej tvár, keď s ňou hovoril. ,,Nikto by to neurobil. Potter tam stál, akokeby nikdy v živote nevidel dievča spadnúť rovno do rúk nejakého chlapa a ostatní stále sedeli na zadkoch a taktiež sa len prizerali."

Pomohol jej, pretože nikto iný by to neurobil? ,,Stále nechápem, prečo si to urobil. Nemusel si a cez to si mi pomohol."

,,Tiež som ťa mohol nechať spadnúť a rozbiť si hlavu." Jeho tón nabral na hrúbke, ako vždy, keď sa mu niečo nepáčilo.

,,Inokedy by si to urobil. Nechal by si ma tam a ešte by si sa mi vysmieval. Nadával by si mi do humusáčiek. Popieraš to?" Keď uvidela, ako do nej zapichol tie jeho chladné oči, tak si bola istá, že to, čo povedala, nebolo správne a že to hovoriť nemala. ,,Prepáč, ja som-

,,Naozaj potrebuješ, aby som ti dokázal, že presne toto by som spravil? Potrebuješ, aby som sa ti opäť začal smiať a aby som ťa tak nazýval? Je to to, čo chceš? Dokázať sebe a aj ostatným, že som to, čo vo mne vidíte? Sprostý smrtožrút, ktorý radšej trávil vojnu v tieni Voldemorta, než aby veril Potterovi, že vyhrá a nechal sa zabiť. Ten, ktorý zabil milióny ľudí. Presne to som, Grangerová!"

Zostalo jej zle, keď to počula. Naozaj si to o ňom celá škola myslela a to nebolo tajomstvom. Zo začiatku to tak videla aj ona, ale potom to prešlo. Neverila, že je to všetko, čo v ňom prežíva. Za tou jeho maskou sa skrýval Draco, ktorý dokázal veľa ponúknuť. Ten Draco, akého chcela spoznať viacej a to viedlo k tomu, že sa k nemu viac zaviazala a zamilovala sa doňho.

Pokrútila hlavou. ,,Ja viem, že to tak nie je," počula, ako si odfrkol, ale ona pokračovala. ,,Vidím, že sa snažíš. Chceš dokázať ostatným a možno aj sebe, že si viac, než len to, čím si bol počas vojny. Nie si zlý človek, Draco."

,,To hovoríš len pretože si zaslepená tým, čo cítiš, Grangerová," vedela, že na to príde téma, ale zranilo ju to viac, než očakávala. ,,Prial by som ti vidieť niektoré veci mojimi očami."

,,Nie, to ja by som chcela, aby si videl sám seba mojimi očami. Pretože v nich nie si monštrum, ktoré v tebe ľudia a aj ty sám vidíš! Draco, ty si bol predsa vždy ten, čo si o sebe myslel, že je niečo viacej, než druhí! Nedovoľ im, aby ťa teraz stiahli dolu!"

,,Ale ja som viacej, než oni," bol taký vyrovnaný, až z neho šiel naozaj strach a zlá energia. Hermiona sa však nenechala zastrašiť. Urobil k nej jeden veľký krok a v tej chvíli Hermiona nedokázala myslieť na nič iné, než na jeho vôňu. Zdvihla k nemu hlavu. Bol oproti nej strašne vysoký. Boli k sebe tak blízko, že Hermiona mala pocit, že sa ich hrudníky dotýkajú. Ich dych bol akokeby jeden, keď si pozerali navzájom do očí. ,,Oni sa ma boja. Mám ich rešpekt. Sú až podo mnou. Ja som na tej najvyššej priečke."

Bola omámená jeho osobnosťou. Vždy, keď k sebe boli takto blízko, tak Hermione začalo rýchlejšie biť srdce. Dokázal v nej vyvolať viacero pocitov naraz.

Stále sa mu odhodlane pozerala do očí a on robil presne to isté. Následne sa mu z nejakého dôvodu objavil úškrn na tvári. ,,Bojíš sa?" Opýtal sa nebezpečne, ale zároveň veľmi potichu. Akoby šepkal.

,,Nie, nebojím sa ťa." Nemala problém odpovedať. Nebála sa ho, pretože vedela, že by si k nej nič nedovolil. Mala tú istotu, aj keď nevedela, kde sa to vzalo.

Pozeral sa na ňu. V jeho pohľade bolo niečo nepoznané. To ešte Hermiona nevidela. Túžila sa k tomu natiahnuť a preskúmať to. Mierne prikývol.

Pozrel sa na jej pery a rýchlo pohľad presunul zase na nej oči, ale v tej chvíli Hermiona pochopila, na čo myslí. Áno, chcela zase cítiť jeho pery na svojich, ale nevedela, či by to bolo správne. ,,Draco," vydýchla. ,,Toto nerob. Budeme sa tváriť, akokeby predtým nič nebolo, pamätáš?"

,,Chceš to teda skončiť? Ak to urobíš, tak už zajtra sa môžeme tváriť, že nič nebolo."

,,Čo nemám robiť, Grangerová?" Opýtal sa, ale obom bolo jasné, že to presne vedel. Hermiona si kútikom oka všimla, že jeho ruky sa jej chcú strašne dotknúť. Možno si to len nahovárala.

Prehltla. Chcela mu už povedať, aby ju nebozkával, ale nakoniec to urobiť nemohla. To bolo presne to, čo chcela, aby urobil. Bola veľmi zmätená.

,,Chcel som s tebou hovoriť," ozval sa, akoby si na to pravé spomenul. Zmohla sa len k tomu, aby prikývla. ,,Odchádzam, Grangerová."

Zarazila sa a ihneď sa od neho odtiahla, aby sa naňho mohla pozerať ako na celok. Znervóznel a aj keď sa to možno snažil zakryť, tak ona to spozorovala. ,,Čo?! Prečo?! Kam odchádzaš? Kedy?"

Bolo jej z toho hrozne. Nechcela, aby zase odišiel. Aj keď sa naňho nemohla pozerať kvôli jej citom, tak potrebovala, aby jej bol na blízku. Keď nevedela, kam ide, tak nemohla ani vedieť, či je v poriadku. Mala sa oňho strachovať, keď tu nebude?!

,,Musím odísť. Asi ani nedokončím školu. V nedeľu večer odchádzam."

Prekryla si dlaňou ústa a snažila sa neplakať. Nechcela, aby odišiel. Potrebovala ho. Ak sa nevráti až do konca školského roka....to bolo ešte pár mesiacov! A navyše povedal, že odchádza v nedeľu a to je už o štyri dni.

,,Kam zase musíš ísť? Prečo sa už nevrátiš?" Zlomil sa jej hlas. Nešlo udržať slzy. Najhoršia na tom bola práve tá nevedomosť. Ten pocit, keď nevedela, kam ide a či môže mať istotu, že osoba, do ktorej sa zaľúbila je v poriadku.

,,Je to komplikované. Budem musieť nejaký čas stráviť mimo Rokfortu. Neviem, či sa do konca školského roka vrátim." Pozeral sa priamo na ňu. Jeho oči hovorili to, čo nedokázali povedať ústa. Strach, nervozita a to niečo, čo nevedela identifikovať.

,,Ale prečo? Vylúčili ťa?" Nevedela si to vysvetliť. Nechcela ho pustiť nikam. Už vôbec nie, keď jej nepovie kam.

,,Nie, v tom to není. Je to osobné." Pozrel sa do zeme a začal krútiť prsteňom na jeho ruke.

Rozplakala sa viacej. ,,Si totálny idiot, Malfoy! Najprv mi pomôžeš, potom ma chceš bozkávať a nakoniec mi povieš, že ideš niekam Merlin-vie kde a ako čakáš, že budem asi reagovať?!" Nohy ju už nepočúvali a preto si sadla na zem tak, aby sa opierala o stenu a schovala si tvár do dlaní, keď stále plakala. Bola z toho celého smutná, zraniteľná a s nervami v koncoch.

Urobil niečo, čo by od neho naozaj nečakala. Sadol si vedľa nej a pritiahol si ju do objatia. Presne tak, ako to vtedy urobil aj Harry. Cítila sa v jeho objatí bezpečne a pohodlne, avšak vo vnútri ho prosila, aby zostal.

Nič nepovedal, nebolo to potrebné. ,,Draco," povedala potichu jeho meno. ,,Že budeš v poriadku?" Opýtala sa ho pomedzi vzlyky. To bolo to jediné, čo chcela. Aby bol v pohode a ona vedela, že možno sa potom ešte stretnú. Pretože ona ho veľmi milovala a ani nevedela, kedy sa to stalo a kedy sa to prehĺbilo natoľko, aby sa cítila až takto zničená pri zistení, že opäť odchádza.

,,Určite budem v poriadku, Hermiona." Prikývla. Ani nezaregistrovala, že ju oslovil menom. Nechcela sa ho už ani pustiť. Chcela byť stále len s ním. Avšak, on odíde a ona zostane zase sama...