NEVINNÝ [Kniha 1,2 a 3]

ČASŤ 60

Christopherov pohľad:

Po Tom ako Ezekiel a Logan utiekli do New Yorku.

Hnev a bolesť mi úplne zatemňujú zrak. Márne si utieram slzy, ktoré mi začali stekať po očiach, nemilosrdne mi spôsobujú podráždenie pod očami. Vzlyky sa mi dusia v hrdle a všetky moje hlieny sa uvoľňujú, čo spôsobuje, že smrkám. Točí sa mi hlava a slnko ma dusí pot, rozbúcha moje dýchanie a tlkot srdca, ktorý je už dosť rýchly.

Ťažko prehltnem a zastavím sa, opieram sa o kolená, aby som chytil dych. Trhnem sebou a otočím sa
po vlastnej osi pri pohľade na dlhú cestu, ktorú som prešiel, odkedy som vybehol z dodávky

Slnko o jedenástej dopoludnia mi nemilosrdne dopadá na celé telo. pot mi steká po celom čele a pochybujem, že si dám polovicu cesty. Po búdke niet ani stopy a prešli len štyri autá, ale žiadne som nezastavil. Prešiel som na druhú stranu, ktorá je prázdnejšia, ale neodvážim sa zastaviť tých pár, ktorí prechádzajú. Hrôza v mojom tele ma núti utekať zakaždým, keď počujem motor, cítim niekoho blízko

Pískanie vetra je mojou jedinou spoločnosťou spolu s oblohou bez akýchkoľvek mrakov. Teplota stúpa a mne chýba voda, tieň či jedlo. Pred opätovným behom sa zhlboka nadýchnem, ale o necelé dve minúty mi zlyháva chôdza a už behám, stále pomalšie a pomalšie, až kým sa znova úplne nezastavím.

Je to zbytočné, stratil som všetky sily.

Vytiahnem telefón, aby som sa poobzeral po nejakom signáli, ale nič tam nie je. Nadávam a odkladám telefón ešte raz, než postúpim, pokojnou chôdzou, kým znovu naberiem silu na beh. Hnev a adrenalín opadol a teraz cítim, ako mnou prechádza hlboká bolesť a sklamanie.

Slzy padajú. Padajú a kĺžu po celej mojej tvári a vytvárajú na mojej pokožke novú slanú vrstvu. Maska horkosti o úplne rozbitom zrkadle, ktoré zúfalo hľadá, aby ho už nikto nerozbil. Jeden krehký pohyb a úplne sa zrúti.

Počujem ďalší horší motor ignorujem ho. Blíži sa to a ja mám silný pocit, že ma prenasleduje. Zastavím sa a pozriem sa cez rameno na dodávku, ktorá stojí vedľa mňa. Opakovane žmurkám.

-,,Potrebujete odvoz chlapče ?" Ten na mojej strane sa pýta.

Držím oči pevné. Všetko sú to muži v oblekoch a tmavých okuliaroch skrývajúcich svoju identitu. Alebo možno podnikatelia. mne to nevadí. Nedajú mi dobrý pocit.

-,,Nie nie. ďakujem..." Zašepkám a odtiahnem sa.

-,,Cesta ti bude trvať hodinu, si si istý?"

-,, Áno . Ďakujem." Zamumlem odchádzajuc.

-,,Si Kris, však?" Ozýva sa jeden z mužov.

-,,Čo? Volám sa Christopher."

-,,Je to blízky Joela Primentela."

-,, Čo? On vám o mne hovoril?" Pytam sa vystrašene.

-,, Kľud, pracujeme pre Forkrafta. Asi ho nepoznáš ale poznáš Joela Primentela, však? Nemusíš sa nás báť."

čo sakra

Myslím, že si všimnú moju zmätenú tvár, keď sa uvoľňujú a usmievajú sa, aby mi dodali viac sebavedomia.

-,,Odvezieme ťa domov."

-,,Ja a-nemyslím si, že..."

-,,Poď, nič ti neurobíme." Jeden prehovoril.

Dlho mlčím a rozmýšľam, či vstúpiť alebo nie. Zhlboka sa nadýchnem, kým otvorím dvere a vojdem do auta a jemne zatvorím dvere. Usadím sa a pozriem sa na druhého muža vedľa mňa, ktorý prikývne. Vonia, možno je auto nové, toto je skôr také, dobre postarané.