Je to osud?

1. Kapitola

Zobudila som sa uprostred noci celá spotená. Srdce mi rýchlo bilo a ja som sa snažila upokojiť a zorientovať sa, kde som a čo sa stalo. Nachádzala som sa v izbe a sníval sa mi hrozný sen. Nie, to nebol sen. To bola spomienka. Spomienka na nehodu spred roka, ktorá sa mi často vracala v snoch. Človek by si aj povedal, že si už na to zvykne, ale zakaždým, je to akoby ste sa vrátili späť do miesta nehody a prežívali ju stále dookola. Vstala som a išla do kuchyne sa napiť. Chvíľu som sa prechádzala po byte a potom si šla znova ľahnúť.

****

Ráno som sa rýchlo obliekla, umyla zuby, učesala si svoje dlhé gaštanovo hnedé  vlasy do vrkoča a nasadila si šiltovku. Dala som si slúchadlá do uší a išla behať. Pri behu som si najlepšie utriedila myšlienky. Bežala som po mojej zvyčajnej trase po chodníku, ktorý viedol popri rieke. Potom som zvyčajne išla do lesoparku, tam som mala pocit, že som na chvíľu preč od všetkého a všetkých. Tam som sa cítila najlepšie. Pozrela som sa na mobil aby som si prepla pesničku. Zastavila som a hľadela na mobil, presnejšie na dnešný dátum. Už to je to rok,  pomyslela som si. Schovala som si mobil do vačku a pokračovala v behaní. Ale namiesto do lesa som bežala do centra mesta a namierila som si to do najbližšieho kvetinárstva. Skoro okamžite som si všimla modré ruže. Bez zaváhania som si z nich dala urobiť kyticu a potom som to rýchlo zamierila na cintorín. 

Položila som kyticu na hrob s nápisom: Najlepšia dcéra, vnučka a priateľka Martina Filpová, navždy ostaneš s nami v našich srdciach 16.3. 1996 - 19.6. 2018. Sadla som si na trávu oproti hrobu a rozplakala som sa. Dnes je to prvýkrát od pohrebu čo som sa sem odvážila prísť. "Modrá bola tvoja obľúbená farba," povedala som tichým hlasom pomedzi slzy a po pár nekonečných minútach som pokračovala: "prepáč mi to, ani nevieš ako veľmi ma to mrzí." Urobila som pauzu aby som nabrala silu nato pokračovať. "Je to celé moja vina. Ach tak strašne mi chýbaš." Pritisla som si kolená k telu a dívala sa na náhrobok. 

Mohla prejsť hodina, kým som vstala. Posledný krát som sa tam pozrela a otočila sa smerom na odchod. 

"Sára si to ty?" ozvalo so neďaleko odo mňa. Pozrela som sa vedľa seba a odtiaľ sa po chodníku približoval vysoký chalan s krátkymi tmavými vlasmi a prekvapeným výrazom v tvári. Skoro okamžite som ho spoznala.  "Ahoj Marek." Naviac som sa nezmohla. On sa na mňa usmial a povedal: "Čo ty tu robíš? Teda, nie že by si tu nemohla byť, ale ešte som ťa tu nevidel. Vlastne som ťa nikde už dosť dlho nevidel. Naposledy na pohrebe. Čo už je..."

"Rok. Teda presne rok čo sa to stalo," dokončila som zaňho, pričom posledné slová som povedala tichšie a sklonila som hlavu.

"Hej, máš pravdu. Rád ťa znova vidím. Kde si sa schovávala?"

"Nikde. Len som nemala chuť vyjsť medzi ľudí," odvetila som.

"Hej všimol som si. Nechceš si o tom pohovoriť niekde inde ako tu? Napríklad na káve alebo šálke čaju. Alebo aj na niečom inom ak by si chcela," usmial sa a dodal: "pozývam."

"Nemám moc náladu na popíjanie čaju a spomínanie na staré časy, prepáč." Vybrala som sa na odchod, ale nechcel ma pustiť. "Ešte stále ťa to neprešlo? Však už je to rok. Treba ísť ďalej."

"Tu nejde len o to. Ako môžem ísť ďalej a tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď viem, že tu mala teraz byť ona namiesto mňa." Zasa som sa pokúsila odísť, ale chytil ma za ruku a nechcel pustiť. "Marek prestaň a nechaj ma odísť," to už som povedala podráždeným hlasom.

"Nie. A už prestaň takto hovoriť. Ty za jej smrť nemôžeš tak prečo sa stále takto trestáš a nemôžeš to pochopiť. Myslíš, že by to takto chcela? Aby si sa trápila a vyčítala si si to, za čo si nemohla?"

"Marek pusť ma," trvala som na svojom, "tieto dohovárania som už počula veľakrát a nepotrebujem to počuť znovu."

"Ja ťa chcem pochopiť, ale záleží mi na tebe. Prosím neodstrkuj ma zas. Jedna káva. Nič viac, sľubujem." Chvíľu som váhala, ale potom som prisvedčila: "Dobre, ale pôjdeme ku mne. Nemám náladu ísť medzi ľudí." Marek sa zasmial. "Najskôr som ťa ledva presvedčil aby si sa so mnou vôbec rozprávala a teraz ma rovno pozývaš k sebe domov? Trochu rýchla zmena zmýšľania nemyslíš?"

"Ani nie. Ako som hovorila, nechcem ísť medzi ľudí a ty aj tak nedáš pokoj, ako ťa poznám, takže ani inú možnosť vlastne nemám," pozrela som sa dole na svoju ruku a dodala: "A môžeš mi už pustiť ruku. Už ti nikde neutečiem."

"To už nechcem riskovať," povedal vážne, ale aj tak mi pomaly pustil ruku.