Je to osud?

6. kapitola

Ráno som vstala prekvapivo až o deviatej. Väčšinou spím tak tri-štyri hodiny. Ani som nešla ráno behať, keďže za hodinu mal pre mňa prísť Marek a kdesi ma zobrať. Išla som rovno do sprchy, umyť si hlavu. 

Odtiaľ som išla rovno do kuchyne, dať si ovsené vločky. Pozrela som sa na mobil a videla, že mi prišla nová správa. Ani som sa nemusela dívať na odosielateľa.

Ahoj dúfam, že to dnes platí a máš dobrú náladu. Obleč sa športovo a nič si so sebou neber. O všetko som sa postaral. Presne o 10:00 ťa budem čakať pred tvojím vchodom. -Marek 

Odpísala som mu, že ho budem čakať. Nič viac sa mi odpisovať nechcelo. Mala som z toho všetkého zmiešané pocity. Nechcelo sa mi nikde ísť, ale Marek sa nenechá len tak odbiť. A cítiš sa pri ňom opäť nažive. Túto myšlienku som rýchlo zamietla. Nezaslúžim si to. Ako by som aj mohla. 

***

Presne 9:59 som čakala pred panelákom na Mareka. A nie, nebolo to preto, že sa ho nemôžem dočkať, len mám rada dochvíľnosť. No tak možno trochu, priznala som si. Asi o dve minúty zastavilo predo mnou strieborný opel. Sklopilo sa predné sklo a z neho vykukol Marek. "Tešíš sa?"

" Nijak zvlášť, ale ako vidím ty sa tešíš za nás oboch," skonštatovala som a išla si sadnúť na miesto spolujazdca. V aute som sa pripútala a opýtala sa: "Kam vlastne ideme?"

Marek dupol na plyn.  "Uvidíš, nechaj sa prekvapiť."

Tajnostkár, pomyslela som si. Skoro celú cestu sme išli mlčky. Jediný zvuk v aute bolo pustené rádio. 

***

Asi po pol hodine sme prišli do nejakej dediny a zaparkovali na improvizované parkovisko na kraji cesty. "Odtiaľto ideme pešo," skonštatoval a vystúpil z auta. Urobila som to isté. Videla som ako si z kufra auta  vyberá ruksak a dáva si ho na plecia. "Do kina ma asi neberieš," poznamenala som zo srandy. Marek sa vybral dopredu po ceste a ukázal aby som ho nasledovala. "Neboj bude sa ti to páčiť," poznamenal. Ja som kráčala za ním a ešte som sa ho opýtala: "Povieš mi aspoň ako to je ďaleko?" 

"Nie moc. Taká príjemná prechádzka, neboj."

Ale ja som sa bála. Väčšinou, keď som toto ako dieťa počula od rodičov, tak to nebola krátka a príjemná "prechádzka" ako hovorili. Nič som však nahlas nepovedala. 

Išli sme už asi pätnásť minút. Vonku bolo teplo a ja som začínala byť smädná. A keďže Marekove inštrukcie boli, že si so sebou nemám nič brať, tak som si nič nebrala. "Marek? Máš prosím ťa vodu? Som smädná." Marek bez slova vybral fľašku vody z ruksaku a podal mi ju. Vypila som na jeden hlt asi štvrť dvoj litrovej fľaše vody. "Len sa ňou nezadus," neodpustil si uštipačnú poznámku. Ja som sa na neho škaredo pozrela nech je radšej ticho. "Ďakujem za vodu. Nečakala som, že ma zoberieš na turistiku."

Marek schoval vodu späť do batoha a povedal: "To neber ako turistiku. Len ti chcem niečo ukázať." Usmial sa na mňa a pokračovali ďalej. Asi o desať minút sa zastavil a povedal: "A sme tu."

Ja som ešte nevidela čo je to "tu", lebo som zaostávala. Rýchlo som ho dobehla a keď som to "tu" uvidela, tak mi padla sánka. Doslova. Predo mnou sa nachádzalo celkom malé jazero, do ktorého ústil hore zo skál prameň. Stekal dole po kameňoch priamo do jazera a tvoril tak malý vodopád. Celé jazierko obklopoval les, takže bol pekne schovaný a nebolo ho ľahké nájsť. "Wau. To je krásne," povedala som ohúrene. Zišli sme dole k jazierku a ja som sa ho opýtala: "Ako si to tu vôbec našiel?"

"Ako malý chlapec som dole v dedine mal starých rodičov a často k nim chodieval. Sem som sa s nimi chodil kúpavať. O tomto mieste vie len málo ľudí. Miestny si ho strážia, aby sem nechodilo veľa turistov a nezničili to."

"Tak prečo si to povedal mne?" nechápala som.

"Lebo to potrebuješ a verím ti." 

"Fakt neuveriteľné toto schovať pred verejnosťou." Pozrela som na Mareka a ten už si dával dole spotené tričko. Potom si začal vyzúvať tenisky.

"Počkať, čo to robíš?"

"Čo asi, idem sa okúpať. Ty snáď nie?" povedal akoby to bolo samozrejmé.

"Nie. Nemám plavky. Nič o kúpaní si mi nepovedal!" ohradila som sa.

"No tak tam budeš musieť ísť nahá."

Ja som sa len zasmiala. "Tak na to zabudni. Ja sa pred tebou vyzliekať nebudem."

Aj keď bolo fakt teplo a predstava schladenia sa vo vode vyzerala fakt dobre. To som mu samozrejme nemohla povedať.

"Ako myslíš. Ale budeš ľutovať. A aby to bolo fér, ja som si tiež nezobral plavky." Žmurkol na mňa a vyzliekol si kraťasy. 

"Čože?" skoro mi zabehli vlastné sliny. 

Skôr ako som stihla dopovedať si dal dole aj boxerky a rozbehol sa do vody. A ja som mala dokonalý výhľad na jeho krásne nahé telo. Prestaň! Je to predsa Marek. Ten srandovný chlapec, ktorého poznáš už zo základnej školy. Vždy som ho brala ako najlepšieho kamaráta. A predsa som nemohla odrhnúť pohľad a dívala sa na neho po celú dobu ako bežal do vody. Čo je to za pocit? . "Načo tak hľadíš?! To som až taký pôvabný?" podpichol. Vtedy som si uvedomila ako som naňho zízala a celá som očervenela. Z diaľky som počula jeho smiech.  Rýchlo som sa opamätala a odvrkla: "Zas si tak nelichoť! Len som ostala v šoku z toho čo si urobil!" Klamárka.

"To isto! To sa patrí takto zízať? Za to si prosím odškodnenie. Tak sa pekne vyzleč a šup sem za mnou?" šplechol vodu mojím smerom.

"Ja zato nemôžem, že si sa tu predomnou vyzliekol! Nie som ti nič dlžná!" trvala som na svojom, aj keď vidina stideného osvieženia znela čím ďalej tým lákavejšie. A hlavne s ním. Prestaň! Hádalo sa moje vnútorné ja. 

"Ale no tak! Nehraj formu, vyzleč sa a skoč za mnou do vody! Vidím ti to na očiach, že to chceš. Poznám ťa!" Sakra! Ako to vie. 

Neodpovedala som tak pokračoval. "Dobre, nebudem sa pozerať," po týchto slovách sa mi otočil chrbtom a jasne mi dal najavo, že nemám na výber. Ach prečo vždy urobím to, čo mi povie, pomyslela som si. Postavila som sa, zhlboka sa nadýchla a vyzliekla si spotené tričko. Potom tenisky, ponožky a kraťasy. Ďalej to už bolo ťažšie. Pozrela som sa na Mareka či sa nedíva. Rýchlo som si vyzliekla zvyšok a rozbehla sa za ním do vody.