Je to osud?

7. kapitola

Priplávala som bližšie k nemu a on sa ku mne otočil a usmial sa na mňa. "No vidíš, že to ide."

"Keby nebolo také teplo tak to neurobím," stála som si za svojím.

"Tvrdohlavá ako vždy," začal sa smiať.

"Nesmej sa mi,"  ošpliechala som ho. Samozrejme mi to vrátil. 

Po chvíľke špliechania sa vo vode ako malé decká sa Marek potopil. Ani som si pri ňom neuvedomovala, že na sebe nemám vôbec nič. Začala som sa dívať okolo seba, či ho neuvidím. Nakoniec sa vynoril na kraji jazierka pri skalách s vodopádom. Plávala som za ním a dívala sa na jeho krásny chrbát. Čo je to za pocit? Zasa som si opakovala. Tento človek. Človek, ktorého som od seba odohnala aj keď mi chcel pomôcť. Kamarát z detstva, ktorého som náhodne stretla po roku a chcela ho znova od seba odohnať, teraz stál tu predo mnou, nevzdal to so mnou a snažil sa mi pomôcť. Ten pocit...je to šťastie? Doplávala som k nemu a pozrela sa naňho. Pozrel sa mi do očí. Mal úprimný pohľad. Usmial sa a povedal: "Konečne nemáš také utrápené oči. Zdá sa, že ti to pomohlo."

 "Asi máš pravdu, ďakujem."

"A začo?" nechápavo sa opýtal.

"Že si mi aspoň na chvíľu pomohol zabudnúť čo sa stalo." 

"Len na chvíľu? Tak to mi nestačí. Neskončím s tebou, kým neodpustíš sama sebe."

Zmizla mi radosť z tváre a zvážnela som. "To nie je možné. Mal by si sa vyrovnať s tým aká som a že ma v tomto nezmeníš." Sklopila som zrak z jeho tváre. Videla som mu totiž na očiach, že ho to mrzí. Aj keď to bolo len také mihnutie na jeho tvári. Potom sa zas usmial. "Ale nebuď taká pesimistická. Dnes je predsa krásny deň a nechceme si ho pokaziť nie?"

Nechápala som ako dokáže byť stále taký optimista, ale pritakala som mu. Marek ma chytil za bradu a zdvihol mi tvár. "No tak. Táto tvár ti nepristane. Usmej sa trochu." 

Znova som pozrela na neho a jeho veselú tvár. Pri ňom som sa usmievala automaticky. Vždycky to tak bolo. Dokázal ľuďom vyčariť úsmev na perách za každých okolností. 

"Tak si oveľa krajšia," poznamenal na môj úsmev, "nikdy sa neprestaň usmievať."

Obidvaja sme sa na seba dívali a usmievali sa. "Vieš, keď ťa vidím, dokážem si predstaviť, že to môže byť ako predtým. Aj keď už bez Mati. Lenže vždy, keď som sama obkolesí ma temnota pocit viny. Pocit viny, ktorý ma zožiera a ja viem, že si to všetko zaslúžim," priznala som sa mu. Lebo pri ňom mám pocit, že sa mu môžem zdôveriť so všetkým. 

"Ono to môže byť ako pred tým," povedal bez váhania, "prečo trestáš samú seba? Tým ju späť nevrátiš. Myslíš, že by chcela aby si si do konca života vyčítala jej smrť a aby si už nikdy v živote nebola šťastná? Lebo ja si myslím, že by chcela presný opak a keď nemohla ona, aby sme aspoň my prežili šťastný život a spomínali  na ňu ako na našu kamarátku. Tak sa prestaň ľutovať a posuň sa už ďalej," povedal úplne chladne. Jeho pohľad smeroval niekde mimo, nedíval sa na mňa a z jeho očí som nevedela vyčítať čo si myslí. 

Nevedela som čo mám na to povedať. Stála som v tej vode ako prikovaná, neuvedomujúc si, že som stále nahá a bolo mi hrozne. Pohľad som upierala do  vody a slzy sa mi hrnuli do očí. Potriasla som hlavou. Nie, už nebudem plakať. Nie pred ním. Ostala som ticho

"No tak povedz niečo," povedal Marek tichým hlasom. Pozrela som naňho. Mal vážny výraz.

"Nebavme sa o tom. Povedala som ti, že ma nezmeníš. Tak to buď akceptuj alebo ma nehcaj na pokoji."

"Vieš, že to neurobím."

"Nechcem si pokaziť dnešný deň," zmenila som tému.

"Tak to nerob." Priplával ku mne a totálne si neuvedomujúc, že sme obidvaja totálne nahý ma silno objal. Ešte, že ma tak silno držal, lebo v tom momente sa mi podlomili kolená, ale neplakala som. Zo všetkých síl som to udržala. Objala som ho späť. To objatie bolo akoby...v jeho náručí som sa cítila bezpečne a akoby všetko zlé aspoň na chvílu zmizlo. Vlastne akoby zmizlo všetko a ostali sme lem my dvaja. Chcela som, aby bol pri mne už navždy. 

                                                                                    ****

Po dlhom objatí sme sa od seba nejako odtrhli a Marek po dlhom tichu povedal: "Mali by sme už ísť z vody. Sme tu už celkom dlho."

Ja som len prikývla. Marek už plával k brehu a ja som sa len na neho pozerala ako vylieza z vody. Na jeho veľký, mužský chrbát a samozrejme že som sa pozrela aj na zadok. Bože Sára, čo to robíš.i. Ale nedokázala som odtrhnúť pohľad. Bol taký krásny. Prišiel k ruksaku a vytiahol odtiaľ dva uteráky,  jeden si dal na seba a druhý nachystal pre mňa. Ja som sa samozrejme hanbila vyliezť z vody. "Ehm... mohol by si sa...prosím..."

Len sa na to zasmial a otočil sa ku mne chrbtom, pričom uterák mi nechal pri brehu. Rýchlo som vyšla z vody, lebo už so mnou triaslo. Dívala som sa na Mareka či sa nepozerá aj keď som kdesi vnútri chcela aby sa pozrel. Rýchlo som tú myšlienku dostala z hlavy. Schmatla som uterák a zabalila som sa doňho drkotajúc zubami. "Nemáš ešte jeden?" opýtala som sa a celá sa triasla od zimy. 

Pozrel sa na mňa a prišiel bližšie ku mne. "Nie nemám, ale môžem ťa zohriať. Poď ku mne bližšie." 

Ani som nad tým nerozmýšľala a pritúlila som sa k nemu. Ležali sme vedľa seba na tráve v objatí a ja som si želala, aby táto chvíľa trvala naveky. Chvíľa, kedy neexistovali žiadne problémy a kedy som dokázala aspoň na ten jeden krátky moment na všetko zabudnúť.