Je to osud?

12. Kapitola

Večer som sa vrátila domov unavená a bez nálady. Fakt si musím nájsť niečo iné. Práca, kde sa musím pretvarovať a byť obklopená veľa ľuďmi ma doslova zožiera za živa. 

V sprche ako na mňa tiekla teplá voda som rozmýšĺala nad dnešným ránom. Len pred nedávnom znova prišiel do môjho života a za ten krátky čas mi dokázal život otočiť o 360 stupňov. Prečo teraz? Za celé tie roky čo sa poznáme nikomu ani  nenapadlo, že by medzi nami mohlo byť niečo viac. Čo sa zmenilo. Nemohlo to byť len tou nehodou. Stal sa mužnejším. A nielen výzorovo. Už to nebol ten chudý chlapec, čosi len zo všetkého robí srandu a nič neberie vážne. Nezaslúžiš si to. Prečo by si ty mala byť šťastná, keď ona nemôže. Prečo sa to stalo. Každý deň na ňu myslím. Chýba mi. Ona by vedela čo robiť. Vždy to vedela a pomohla mi. 

Vypla som kohútik s vodou a vyšla zo sprchy. Bola som hrozne unavená, tak som išla rovno spať. 

****

Sedím  v aute a šoférujem  domov po diaľnici. Vonku hrozne sneží. Vedľa mňa sedí Maťa. Rozprávame sa , keď  zrazu dostanem šmyk a urobím hodiny. Zastavili sme kolmo k vozovke, oproti sa rútilo auto. Náraz. Tma. 

Stojím oproti hrobu. Vonku je tma. Jediné svetlo tvorí zapálená sviečka na Matinom náhrobku. V hrudi som zacítila prudkú bolesť. Zvieralo mi ju a ja som sa pomaly ani nemohla nadýchnuť. Padla som na kolená a do očí sa mi hrnuli slzy. Zrazu cítim ako ma niekto zo zadu chytil za rameno. Prudko som sa otočila. Stála tam. Od prekvapenia som sa na nič nezmohla iba som na ňu civela s otvorenými ústami. "Ma.." snažila som sa povedať, ale nešlo to. Maťa predo mnou stála v modrých šatách a dívala sa priamo na mňa. V očiach sa jej zjavili slzy. Pozrela som sa lepšie a tie sa zmenili na krv. Zrazu mala celú tvár doškrábanú a doráňanú. Celá bola od krvi a šaty mala dotrhané. "Prečo..." bolo jediné čo povedala....

****

Zobudila som sa s plačom a cítila som neskutočný tlak na hrudi. Nedokázala som sa pohnúť. Ležala som skrčené do klbka a strašne mnou triaslo. 

Neviem ako dlho som tam tak ležala. Nič som nevnímala. Len som sa snažila vstať. Pozrela som sa na hodiny. Pol piatej. Išla som do kúpeľne, kde som si opláchla tvár. 

Ako som mohla byť taká naivná. V hlave mi hmýrili myšlienky. Ako som si vôbec mohla myslieť, že môžem byť opäť šťastná, zato čo som urobila. 

****

Od toho sna už prešiel týždeň. Marekovi som sa od vtedy neozvala. Samozrejme mi stále píše alebo volá, ale ja mu maximálne odpíšem, že nemám čas alebo že chcem byť sama. Na čo nereaguje moc dobre a tak mu už neodpisujem. Nedokázala som ísť ani do roboty a tak som si  zobrala voľno. Isto ma hľadal aj tam. Zvonil mi aj u mňa, ale neotvárala som mu. Bolelo ma to. Tak strašne ma to bolelo, ale nemôžem ho do tohto zatiahnuť. Nemôžem s ním byť, nebolo by to fér. Chcem aby bol šťastný a so mnou to nebude. Pri tej myšlienke to bolelo ešte viac. 

Pípol mi mobil. Za tento týždeň už asi tisíc krát. Ani sa nemusím dívať a viem kto to je.

Marek: Prosím ozvi sa. 

Marek: Neviem čo sa stalo, ale neuzatváraj sa predo mnou. Chcem ti pomôcť

Marek: Pýtal som sa na teba v práci. Vraj si si na týždeň zobrala voľno. Čo sa deje? Prosím odpíš.                   Bojím sa o teba

Marek: Je to kvôli tomu čo sa stalo v tom parku? Je mi ľúto ak som urobil niešo zle, môžme ostať naďalej kamaráti, len ma znova neopúšťaj.

Marek: Bol som s tvojím rodičmi. Ani tí nevedia čo s tebou je. Vážne mám o teba strach.

To boli tie posledné čo mi napísal. Už ich ani ndokážem čítať. Aj von chodím len keď je to neevyhnutné. Viem, že sa tu nemôžem ukrývať nastálo. Zajtra už mám ísť opäť do roboty. 

****

Nikdy som nič horšie nezažila. Akurát som prišla z roboty domov. Okrem neustálych otázok čo mi je a či som v poriadku sa mi sústavne nedarilo. Všetko mi padalo z rúk, zákaznika som sa niekedy trikrát opýtala čo vlastne chcel, no hrôza. A to pretvarovanie je natom najhoršie. 

Zas m začal pípať mobil. Ani som sa naň nepozrela. Nechala som ho v chodbe a išla do spálne si lahnúť. Počula som ho ako zvoní. Sakra, zabudla som si stíšiť zvonenie. Zvonenie neprestávalo. Bolo to neznesiteľné a tak som vstala a išli preň. 5 zmeškaných hovorov od neho. Už je to vyše týždňa a on stále neprestal. Aj keď som nechcela pozrela som na poslednú správu, ktorú mi napísal.

Marek: Vraj si dnes bola v robote. Už je ti lepšie? Prosííííííím odpíš. Som rád že si v poiadku, bál som sa, že sa ti niečo stalo

Neodísala som. Len som si stíšila zvonenie a išla si znova lahnúť.

****

Ďalší týždeň za mnou. Nenávidím to tam čím ďalej tým viac. Zaslúžim si to, všetko to utrpenie si zaslúžim. Prebehlo mi mysľou.  Marek stále neprestal volať a písať. Do roboty za mnou, ale neprišiel, čo m bolo divné. Nechcela som aby prišiel, lebo som sa bála, že keby ho uvidím tak ma to zlomí. Bola sobota poobede. Tiež je pravda, že sa mi dnes ešte neozval. Žeby to už vzdal? 

Hneď ako som si pomyslela tú myšlienku zazvonil zvonček na mojích dverách až mnou trhlo. To je on. Prečo sem zas prišiel. Neotvorila som mu. 

Zazvonil znova, tentoraz dlhšie. A takto to stále opakoval. Veď jeho to omrzí. 

Zazvonil mi mobil. Marek. Nedvihla som. Zavolal znova. Volal aj zvonil a ja som si myslela, že sa asi zbláznim. Zatvorila som sa v izbe. 

Pípla mi správa. Nepozrela som sa. Pípla mi Ďalšia a ďalšia. Do toho hovor a stále zvonil. Bol fakt neodbytný. Nemohla som to vydržať a pozrela som sa na správy. 

Marek: Otvor, viem, že si doma. 

               Neprestanem, kým neotvoríš.

               Už sa mi viac nemôžeš vyhýbať. 

               Čakám vysvetlenie. To čo si urobila, nie je od teba vôbec fér.

               Ak si myslíš, že vydržíš dlhšie ako ja tak sa mýliš. Pokojne tu aj prespím ak bude treba. 

Prečo mi proste nedá pokoj. Nemôžem ho vidieť, proste nemôžem. Ak sa pozriem do tých jeho krásnych úprimných očí, natú jeho krásnu, nevinnú tvár, tak to nezvládnem. Nemôžem mu ublížiť. Ale to práve robíš. Do toho stále zvonil. On neodíde. Viem to. Poznám ho. 

Postavila som sa, pišla k dverám a otvorila mu...