Je to osud?

4. Kapitola

Zobúdzam sa v cudzej posteli. Chvíľu sa rozpamätávam, kde som a čo sa stalo. Stále som u Mareka. Ležím u neho v posteli. Začínam si spomínať. Vyplakala som sa a potom som zaspala od únavy. Vstala som a išla k dverám, vedúcim preč z izby. Prišla som do obývačky, kde bola pustená telka, ale Mareka som nikde nevidela. Išla som do kuchyne, odkiaľ som počula hluk a tam som uvidela Mareka v zástere ako varí. Alebo sa aspoň snaží variť. No na tom som sa nemohla neusmiať. Marek si ma všimol a povedal: "Naše malé sa zobudilo. Ako si sa vyspinkala?" Na to som sa usmiala ešte viac a odpovedala: "Veľmi vtipné Marek. Ako dlho som spala?"

"No asi tak 2 hodiny. A podľa toho ako si rýchlo a tvrdo zaspala usudzujem, že trpíš nedostatkom spánku."

"Moc sa mi nedá spať. V noci sa budím na zlé sny a potom už väčšinou neviem zaspať. Určitú dobu už to bolo lepšie, ale teraz sa to zas nejako zhoršilo," povedala som mu úprimne, "ale to tu teraz neriešme, čo dobrého tu varíš?" Moja snaha o zahovorenie témy bola zdá sa úspešná alebo len pochopil, že sa o tom nechcem rozprávať, keďže povedal: "No snažím sa nám navariť obed, ale akosi mi to nejde. Mali to byť špagety bolognese, ale no neviem."

Zasmiala som sa (lebo na ňom sa nedá nesmiať) a pozrela sa zaňho na šporák, ktorý bol celý špinavý od mäsovej omáčky ku špagetám. "No máš šťastie, lebo práve toto jedlo ako jedno z mála viem uvariť a som ochotná ti pomôcť." Teraz sa zasa pre zmenu usmial on. "Za čo vďačím takej láskavosti," No tak za prvé to ber ako poďakovanie a zároveň ospravedlnenie za dnešné ráno, že si ma tak skoro vpustil k sebe do bytu a že som ťa zobudila a za druhé je to moje obľúbené jedlo."

"Ja viem. Preto ho aj pripravujem."

"Ak si myslíš, že si ma týmto získaš, tak si na omyle."

Marek už nestihol odpovedať, lebo omáčka za nami začala prihárať. Rýchlo som tam priskočila a stíšila oheň. "Myslíš, že to pôjde ešte zachrániť?" opýtal sa Marek stojaci za mnou. Pozrela som sa na jeho sklamaný výraz. "Uvidím, čo sa bude dať robiť. Ty sa postaraj o špagety a ja o omáčku," zavelila som a Marek len pritakal hlavou.

      ***

"No vyzerá to lepšia ako som čakala," povedala som pri pohľade na náš obed pripravený na tanieroch. Sedeli sme pri stole s obedom pred nami a pohármi červeného vína v rukách.

"Vyzerá to výborne. Ja som vedel, že vieš variť." Dopovedal a zdvihol pohár aby sme si štrngli. Napila som sa a povedala: "Ja neviem variť. Toto bola náhoda. A k tomu si to ešte  neochutnal, čiže ešte nie je isté, že to bude dobré."

"Tiež pravda," zasmial sa a znova sa napil.

"Dobre, radšej to ochutnajme. Som už fakt hladná." Následne ako som dopovedala som sa pustila do špagiet a Marek urobil to isté. Po chvíľke (vlastne hneď ako dožul prvé sústo) sa ozval: "Najlepšie špagety aké som kedy jedol."

"Musím uznať, že sa dajú. Aj keď najlepšími by som ich nenazývala." Marek si nabral na vidličku ďalšiu  porciu špagiet a potom povedal: " Nebuď taká sebakritická. Keď poviem že sú najlepšie, tak sú najlepšie." Keď som sa naňho pozrela, začala som sa smiať. Marek sa len začudovane na mňa hľadel a opýtal sa: "Na čom sa smeješ? To ti to prišlo až také vtipné?"

"Nie, to nie. Len máš celé ústa od omáčky. Ješ ako dieťa." Marek sa usmial tiež a utrel si ústa do servítky.