Je to osud?

5. Kapitola

Na ďalší deň, keď som po behaní prišla domov mi pípla správa na mobile. Marek mi napísal na messenger.

Marek: Dobré ránko, vyspaná? :)

Ja: Dá sa tak povedať a ty?

Ani som dlho nečakala a odpísal.

Marek: Ja výborne. Dúfam, že už máš dnes lepšiu náladu

Ja: Tak ako vždy

Marek: To sa mi nepáči

Ja: Aby som ti urobila radosť, tak dnes som nemala také nočné mory

Marek: :)

Ja: :)

Marek: Čo robíš zajtra?

Ja: Pracujem, rovnako ako dnes až po zbytok týždňa

Marek: Tak to nie je dobré :/

Ja: A prečo nie

Marek: Kde pracuješ

Ja: V jednej reštaurácii v centre mesta

Marek: Kde presne

Ja: To ti nepoviem

Marek: Prosím :( budem smutný

Ja: Už budem musieť ísť, maj sa

Marek: Hej!  Takto sa neodchádza :(

Dúfam, že ma nebude otravovať aj v práci. Nie, že by mi s ním bolo zle, ale nepáči sa mi, keď ma chce stále meniť. Nevie pochopiť, že ja sa už asi nikdy nezmením. Pozrela som sa na hodiny a rýchlo vyskočila na nohy. Úplne som stratila pojem o čase. Rýchlo som sa nachystala a bežala do práce. Pracovala som v jednej lepšej reštaurácii ako čašníčka. Vždy bol môj sen vlastniť nejaký podnik, ale to bol skôr detský sen. Rýchlo som prišla nato, že to nie je také jednoduché. Tento týždeň som mala rannú smenu, takže som pracovala do tretej poobede. Je to dosť drina, hlavne v čase obeda, ale dá sa na to zvyknúť.

***

Celý týždeň ubiehal dosť pomaly a nič zaujímavé sa nestalo. Marek mi len občas napísal, ale ja som moc nemala náladu na písanie tak som ho po chvíli odbila, že už musím ísť alebo som unavená. Viem, bolo to odo mňa hnusné, keď sa tak snažil. Lenže ja som o tú jeho snahu nemala záujem. A už vôbec nie o tú jeho vždy dobrú náladu, ktorú som ja posledný rok nepoznala.

***

Konečne piatok. Tváriť sa celý týždeň šťastne a usmievať sa na každého hosťa a predstierať, že je všetko v poriadku som už mala plné zuby. Nemôžem sa dočkať víkendu, kde budem celý čas doma oddelená od zbytku sveta. Je akurát čas obeda, takže je to tu plné. Akurát som vybavila objednávku, keď za mnou prišla kolegyňa. "Ahoj jeden pán na štvorke si vyžiadal aby si ho obslúžila." Vyvalila som na ňu oči. "A ty si mu čo povedala."

"Že v poriadku, hneď ju zavolám. Vieš, že zákazník má vždy pravdu. Asi sa mu páčiš tak sa hneď nehnevaj."

"No dobre idem tam," vzdala som sa a zašomrala som si pre seba: "Zasa nejaký snob, ktorý si myslí, že si môže robiť čo sa mu zachce." Nahodila som predstieraný úsmev a išla k stolu. Keď som uvidela kto tam sedí, zastala som a chcela sa otočiť sa na päte. Neskoro, Marek zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Čo tu ten robí? Ako zisttil, kde robím?  Podišla som bližšie k jeho stolu. "Dobrý deň, máte objednané?" opýtala som sa profesionálne. Alebo som sa o to aspoň snažila. Marek sa na mňa pozrel a usmial sa. "Dobrý. Dám si dvojku menu. A k tomu kolu a ešte vás, v sobotu ráno, kde vás vyzdvihnem pred vaším bytom a zoberiem na tajné miesto." Nevedela som čo povedať. Mala som chuť sa smiať. Prišlo mi to vtipné, ale na vonok som ostala pokojná. Potom som to zobrala vážne. Nikde sa mi ísť nechcelo, ale jeho sa nedá odmietnuť. Tak som len povedala: "Hneď to donesiem." A odišla som. Nevedela som, čo mu mám povedať, ale musela som mu doniesť kolu a polievku. Síce som to mohla dať inej čašníčke, ale to mi prišlo zbabelé a myslel by si, že sa mu vyhýbam. Tak som zobrala tácku s pitím a polievku a išla k nemu. "Nech sa páči," povedala som, keď som pokladala pohár s pitím sa stôl a polievku pred neho. "Hráš sa na profesionálku? Stále si mi neodpovedala ako s tým zajtrajškom." Usmial sa na mňa. "Ako si ma tu našiel? Nenapísala som ti, kde presne pracujem," opýtala som sa ho namiesto odpovede. "No nebolo to vôbec ľahké. V centre mesta je asi sto reštaurácii a chvíľu trvalo, kým som ťa našiel. Ale nakoniec som tu. Tak, čakám na tvoju odpoveď." 

"Musím pracovať, vrátim sa s obedom." Nič nepovedal, keď som odchádzala. A povedala som mu pravdu. Vážne som musela pracovať. Keď som mu doniesla hlavné jedlo povedala som mu: "Dohodnuté." Marek sa na mňa len usmial. Videla som mu tú radosť v očiach, periférnym pohľadom ako som odchádzala od jeho stolu. Ja som ani nevedela prečo som to prijala. Síce som si to nechcela priznať, ale kdesi hlboko vnútri som chcela byť s ním. Chcela som byť zase šťastná.