Je to osud?

11. Kapitola

Sedeli sme vedľa seba na zemi opretí o strom.  Mala hlavu položenú na jeho ramene. Nič sme nehovorili, žiadne slvá neboli potrebné. Čo sa to práve stalo? Ani v najbláznivejších snoch mi nikdy nenapadlo, že by sa mohlo toto stať. Ja a on. Spolu. Je to vôbec správne? Nezaslúžim si ho. Taký človek ako on si nezaslúži byť s niekým ako som ja. Tá myšlienka bolela, lebo práve teraz, s ním, som zabudla na všetko zlé a bola som šťastná. Toto so mnou robil vždy, keď sme boli spolu. On bol jediný kto mi mohol pomôcť. Ale čo ak to nedokáže? budem ho len ťahať dole a ublížim mu. To je tá posledná vec, ktorú by som chcela. Ublížiť ďalšiemu človekovi, na ktorom mi záleží. Lenže bez neho budem opäť prázdná.  Bili sa vo mne dva rozdielne postoje. Pozrela som sa na Mareka. Ten sa usmieval od ucha k uchu. Bol to ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla.. Vyzeral šťatne. Zachytil môj pohľad a pozrel sa na mňa a esšte viac sa usmial. Nevedela som, že to ešte ide. "Je to divné, že?" 

"Hmm. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že sa toto stane vysmiala by som ho." Zdvihla som hlavu z jeho ramena, ale stále som sa na neho pozerala. 

"Prosím? To som až taký hrozný?" zasmial sa Marek. 

"Boli sme najlepší kamárati od malička. Nehovor mi, že ty si sa na mňa niekedy díval inak."

"Máš pravdu," zasmial sa, "len si z teba uťahujem. Len..." Odmlčal sa.

"Čo len?" chcela som aby pokračoval.

"...Len, vtedy...keď som ťa zobral k tomu jazierku, vlastne od vtedy čo som ťa prvýkrát videl na citnoríne, sa niečo zmenilo. Začal som ťa vnímať úplne inak," už sa nepozeral na mňa, ale do zeme. 

"Inak? Asi viem ako to myslíš."

"Chcem aby si bola šťastná. Prosím dovoľ mi pokúsiť sa o to," povedal zrazu. Zarazil ma. Musel to mať namysli už dlhšie, ale až teraz sa odhodlal to povedať nahlas.

Ostala som ticho a dívala sa do zeme. 

Odpovedala som až po dlhšom čase: "ono to nefunguje na slovo, to vieš. Ale po dnešku ti už odísť nedovolím."

Pozrel sa na mňa s iskrami v očiach. Zdá sa, že môj úmysel o uvoľnenie atmosféry zabral. Priblížila som sa k nemu a pobozkala ho. Pri dotyku jeho pier mi telo zalialo teplo. Neviem či som pri niekom cítila to čo pri ňom. Bolo to také krásne. 

"Toto by som na teba teda nepovedal."

"Myslela som, že ma poznáš lepšie," podpichla som ho.

"To aj ja. Ale za posledné roky si sa dosť zmenila, takže to aby sme začali od začiatku."

"Od začiatku?" nechápala som. 

"Áno. Sára, pôjdeš so mnou na rande? Vieš rád by som ťa lepšie spoznal."

Nemohla som sa na tom nezasmiať. "Veľmi rada."

"Jupiii," víťazoslávne zvolal a zdvihol ruky nad seba.

"Dobre dosť, nemuia to hneď vedieť všetci."

"Okej fajn. A aké sú teraz plány?"

"Teraz? Musím si dať doma srchu a bežať do roboty. Ach ako to tam nenávidím."

"Sakra, to už je toľko hodín? Tak prečo tam robíš."

"Hovoríš akoby to bolo také jednoduché si nájsť prácu."

"To nie, ale nerozmýšľala si, že by si sa vrátila späť do školy?"

"Nedokážem sa tam len tak vrátiť. A nezačínajme túto tému."

"Dobre ako povieš," po tejto vete sa postavil a podal mi ruku aby mi tiež pomomohol na nohy. 

"Rada by som tu ostala celý deň," hovorila som popri ceste z parku. 

"Veď sa neboj, budem za tebou liezť tak často až ti začnem liezť na nervy."

"Tak to sa budeš musieť veľmi snažiť."