Je to osud?

10. Kapitola

Ráno som sa zobudila o  pol deviatej. Včera ani neviem, kedy som zaspala.

 Vstala som a pozrela sa na mobil. Mala som tam novú správu. Poskočilo mi srdce.

Marek: 00:35: Ahoj asi pravdepodobne už spíš :) Len som ti chcel napísať, že dnes respektívne včera :D to bolo vážne skvelé. A dúfam, že si to ešte zopakujeme. 

Usmiala som sa nad tou správou a okamžite mu odpísala.

Sára: 9:35: Dobré ránko. Vyspala som sa najlepšie za posledný rok. Zdá sa, že máš na mňa dobrý vplyv. Ako si sa vyspal ty? ;) 

Vstala som z postele a išla išla si spraviť raňajky. 

Počas obliekala som počula ako mi zapípal mobil.

Marek: 10:04: To ma veľmi teší. Ja som spal úžasne. Čo máš dnes v pláne?

Sára: 10:05: Ako zvyčajne si idem zabehať a potom nič výnimočné. Ty?

Na odpoveď som nemusela dlho čakať. 

Marek: 10:05: Kde ideš behať? U mňa nudná nedeľa...

Akurát som si umývala zuby a s kefkou v ústach som mu odpisovala.

Sára: 10:07: Zvyčajne to prebehnem do lesoparku. Chceš sa nebodaj pridať? ;)

Marek: 10.08: Za hodinu tam ;) 

To som si akurát česala vlasy. Takú spontánnosť som od neho nečakala. Odpísala som mu lem Ok, rýchlo sa nachystala a vyrazila. 

***

Prišla som na začiatok do lesoparku niečo pred jedenástou. Ani sme si nenapísali, kde presne sa počkáme. Poobzerala som sa po okolí, či tu už náhodou nieje. Nikde som ho nevidela, tak som sa rozhodla, že ho počkám na lavičke, blízko pri vchode do parku. Pozrela som sa na mobil, či mi náhodou nenapísal, ale neprišla mi žiadna správa. 

Sára: 10:53: Ahoj, ja som akurát prišla. Čakám ťa na najbližšej lavičke pri vchode. 

Marek: 10:58: Za chvíľu som tam ;)

Sára: 10:58 beriem ťa za slovo :)

Sedela som na lavičke, ktorá bola pri hlavnej cestičke pri vstupu do lesoparku a dívala sa na ľudí, ktorí išli okolo. Vonku bolo teplo a slnečno, čo von vylákalo veľa ľudí. Deti sa hrali na neďalekom ihrisku a mamičky sedeli na lavičkách a debatili medzi sebou. Po chodníku sa prechádzali páry alebo prechádzali tadiaľ cyklisti. Všetci vyzerali tak bezstarostne a šťastne. Vzdychla som si. Každá jedna tvár ukrývala príbeh, každý prežíva nejaké problémy, ktoré navonok nie sú vidieť. Niektoré sa môžu zdať byť viac malicherné ako iné. Pozrela som na jedného staršieho pána, ktorý sa prechádzal so psom. Vyzeral byť spokojný, ale nikto tu nevie čo všetko si mohol prežiť. Zatriasla som hlavou. Musím sa zbaviť týchto depresívnych myšlienok. Vždy, keď som sama ich mám a rozmýšľam nad tými najabsurdnejšími vecami. 

Zrazu ma niekto zozadu chytil za rameno a mnou trhlo. Prudko som sa otočila a za mnou som videla Mareka, ktorý sa na mne dobre bavil. "Vôbec som si ťa nevšimla," povedala som mu pravdivo.

"Videl som, že si nejaká zamyslená. Vôbec si si ma nevšimla ako sa blížim," zaškeril sa na mňa.

"Prepáč. Dnes je fakt krásne," snažila som sa odviesť tému. Ešte by sa začal pýtať načo som myslela a to som mu vážne nemala chuť hovoriť. 

"Áno to je, ideme?" 

Fú, zabralo to, pomyslela som si v mysli. "Jasné." 

Vstala som a išli sme vedľa seba po chodníku. Mal na sebe teplákové kraťasy a modré, športové tielko, z ktorého mu boli vidno jeho svalnaté ruky. "Športuješ?" opýtala som sa, na zjavne jasnú vec. Bože čo to trepeš. 

"Áno, tak trochu. Kolegovia v práci ma k tomu tak trochu priviedli."

"Dosť si sa zmenil za ten rok. Predtým si mal problém cvičiť aj na telesnej ešte na strednej," podpichla som ho. 

Nato sa usmial a prikývol. "Hej no. Chcel som niečo urobiť zo svojím zdravím. A hlavne babám sa nepáčia také vychrtliny ako som kedysi býval," zažartoval.

"Nebol si vychrtlý, povedala som mu pomedzi úsmev, " normlálnu chudú postavu si mal. Len si dosť vysoký." 

Prechádzali sme sa po cestičke, ktorá viedla do lesa. 

"Nechcela si si tu náhodou zabehať?" opýtal sa ironicky Marek. 

"Ja som bežala celú cestu sem. Som nechcela byť na teba moc rýchla, aby si mi stíhal," podpichla som ho a žmurkla na neho.

Na to sa zasmial a povedal: "no len aby si stíhala ty mne." Po týchto slovách sa rozbehol a ja kým som to spracovala, bol dva metre predo mnou. Rýchlo som sa rozbehla za ním a snažila som sa ho dobehnúť. 

"No poďme!" kričal na mňa.

"To nie je fér!" ohradila som sa naňho a pomaly ho dobiehala. "Má to byť normálny beh, nie závod," dodala som, keď sa mi ho podarilo dobehnúť. 

Pozrela sa na mňa s úsmevom na tvári. Bol to jeden z najkrajších úsmevov aké som kedy videla. 

"Poď za mnou," po týchto slovách vybočil z cestičky a zamieril si to hore do lesa. 

"Kam to ideme? Tu nie je cesta." 

"Ja viem, sem nechodieva veľa ľudí a budeme mať súkromie," zažmurkal na mňa. 

Tak súkromie hej? Pomyslela som si, ale nič som mu nato nepovedala. Vlastne som bola rada, lebo radšej som niekde, kde nie je veľa ľudí. 

Asi pätnásť minút sme bežali lesom a ja som už lapala po dychu. Nebola som zvyknutá na taký náročný terén. "Za - stav, na - chvíľu," miesto pre hlboký nádych, "už  ne - vlá - dzem." 

Marek sa za mnou obzrel a zastavil a za ním hneď aj ja a začala som lapať po dychu. 

"Ktože to nemal komu stíhať, čo? Ja, že vydržíš dlhšie ako ja," posmieval sa mi. 

Škaredo som sa na neho pozrela. "Ticho áno? Zvyčajne nebehávam toľko do kopca a po lese. Vlastne vôbec," vyhovárala som sa na čom sa Marek len zasmial.

"Dobre, dobre. Aj tak som lepší."

"Tá tvoja súťaživosť," prevrátila som nad ním oči a priblížila som sa k nemu. 

"To ty nevieš prehrávať."

"Neprovokuj," varovala som ho a provokatívne sa na neho pozrela. Marek zdvihol jedno obočie zaškeril sa. "Inak čo?"

Pristúpila som k nemu tak blízko, že som cítila jeho dych. Bol odo mňa o hlavu vyšší tak som sa postavila na špičky a počula som ako sa mu zmenil dych. "Chceš to vedieť?" pošeptala som mu a stála som od jeho tváre len pár centimetrov. "Nie som si úplne istý," povedal s úsmevom na perách a zdvihol ruky akože sa vzdáva. Ja som pomaly zdvíhala ruky a pritom sa mu stále dívala do očí. Potom som ho rýchlo chytila rukami za tielko a podlomila mu nohu vzadu za kolenom a zvalila ho na zem. Pristála som na ňom a a rýchlo mu chytila ruky, ktoré som mu dala nad hlavu.

"Kto je tu teda lepší?" ironicky som sa na neho usmiala a stále sme si hľadeli do očí.

"Uznávam, toto bolo celkom dobré, ale na niečo zabúdaš."

Nechápavo som na neho pozrela. "Čo myslíš?" V tom nohou mi podobral moju a zrazu som sa ja ocitla pod ním. "Že stále som silnejší ako ty." 

Teraz mi od zvieral ruky, ktorá som mala popri hlave a Marek sa nado mnou skláňal a uprene sa na mňa díval. "Vlastne toto bol od teba dosť predvídateľný ťah," provokovala som.

"Áno? Aj toto?" Pomaly sa ku mne približoval a ja som si snažila vyvliecť ruky. Avšak beznádejne. Naklonil sa až tesne nado mňa a ja som počula jeho dych. Tesne nado mnou na chvíľu zastavil a potom ma pomaly a nežne pobozkal na pery, prestala som sa brániť. Bozkával ma jemne a pomaly akoby si vychutnával každý jeden moment.