Je to osud?

3. Kapitola

Vonku je zima a sneží. Vraciame sa s Maťou domov za svojimi rodinami. V škole máme voľno kvôli Vianociam. Nemôžem sa dočkať až uvidím rodičov. Ideme mojim autom z Bratislavy do Žiliny. Popravde sa ani moc nesústredím na cestu ako na Rozhovor s Maťou. Všimla som si, že začína husto snežiť. "Hej a čo nové s Erikom. Nenavrhol ti už spoločné bývanie?" podpichla ma Maťa a zasmiala sa. Škaredo som sa na ňu pozrela a povedala: "Ha Ha, veľmi vtipné," Rýchlo som sa pozrela späť na cestu, lebo som cítila že auto si začína robiť čo chce. Dostali sme šmyk. Snažila som sa pomaly brzdiť a vyrovnať to, ale nešlo to. Začala som panikáriť. "Sára čo to robíš!" zakričala vystrašene Maťa. "Ja nič to to auto si robí čo chce. Nemôžem ho vyrovnať!" odpovedala som jej rovnako vystrašene. "Tak zastav!"

"Nemôžem! Na to sa moc šmýka a k tomu sme na diaľnici." Auto bolo čím ďalej horšie ovládateľné. Už som v panike nevedela čo robiť tak som začala viac brzdiť a snažila sa dostať na kraj diaľnice. To ma stočilo, urobila som hodiny a skončila otočená bokom k ostatným autám na diaľnici. Oproti nám sa rútilo auto v plnej rýchlosti. Všimlo si nás moc neskoro nato aby zabrzdil a narazil do strany auta, kde sedel spolujazdec. Predtým som počula len krik. Môj krik.

Prudko som sa posadila na posteli. Zasa ten istý sen. Bola som spotená a rýchlo som dýchala. Snažila som sa upokojiť. Pozrela som sa na hodiny vedľa postele na nočnom stolíku. Ukazovali čas 5:24. Viac sa mi už spať nedalo, tak som sa obliekla, dala slúchadlá do uší a išla behať. Pesničky som mala pustené na plno a nevnímala nič len hudbu. Ani som poriadne nevedela, kde bežím. Bola nedeľa tak vonku skoro nikto nebol. Keď už som nevládala zastala som a zistila, že som na ulici, kde býva Marek. Ani neviem ako som sa sem dostala. Odo mňa býva asi sedem kilometrov. Chvíľu som len stála na mieste a rozmýšľala čo urobím. Domov som sa vracať nechcela, na to som už nemala energiu. Ale ani Mareka som nechcela otravovať. Vlastne ani neviem či tu ešte stále býva. Prečo som sem vlastne dobehla? Musela som si nejako intuitívne pamätať cestu. Alebo som naňho po ceste myslela, priznala som si. Neviem prečo, ale keď som s ním včera bola, necítila som sa tak hrozne. Cítila som, že nie som sama a že mi môže pomôcť. Cítila som sa ako kedysi. Ani neviem ako a kráčala som smerom k jeho paneláku.

Na zvončeku stále bolo napísané jeho meno, tak som zazvonila. Potom som si uvedomila, že je skoro ráno. Pozrela som na hodinky. Sedem hodín. Určite ešte spí. V tom sa zo zvončeka ozvalo ospalým hlasom: "Kto je tam, neviete koľko je hodín?"

Vynadala som sama sebe. Nemala som sem chodiť o siedmej ráno. Čo si o mne pomyslí? Už to bolo aj tak jedno, keď som ho zobudila. "Ehm... Ahoj, to som ja, Sára. Išla som náhodou okolo a vieš.." zakoktávala som sa.

"Sára? Ty tu čo robíš?" opýtal sa prekvapene, "Šla si náhodne okolo o pol siedmej ráno?"

"No hej. Nechce sa mi to tu vysvetľovať, pustíš ma dnu alebo nie," začínala som byť nervózna.

"Jasné poď." otvoril a ja som vybehla po schodoch k jeho bytu. Marek stál pri dverách rozospatý len v trenkách a so strapatými vlasmi. Keď som sa na neho teraz tak pozerala mal fakt skvelú postavu. Asi začal cvičiť. Prišla som k nemu a on ma pustil ďalej. Chvíľu sme len stáli mlčky v chodbe, kým Marek neprerušil ticho: "Tak čo ťa sem privádza." Usmial sa na mňa. "Prepáč, že som ťa zobudila a že som sem prišla takto neohlásene. Sama neviem čo tu robím. Šla som si zabehať a nejako som sa dostala až sem," vysvetlila som mu. Marek sa len usmial a povedal: "Poznám ten pocit keď sa zamyslíš a nevnímaš okolie, ale že by až toľkú vzdialenosť a práve sem," zasmial sa a pokračoval, "ja som len rád, že si prišla, aj keď mohlo to byť trochu neskôr. No nevadí počkáš ma v obývačke? Ja sa zatiaľ dám trochu dokopy." Ukázal na seba. "No vlastne asi by som sa potrebovala osprchovať. Zas," dodala som nevinne. "Ty sa akosi často sprchuješ, keď sme spolu. To si zo mňa až taká nervózna?" povedal provokatívne. "Nie. Len sa vždy stretneme, keď som spotená a smradľavá," odvrkla som mu a dodala: "tak môžem ísť do tej sprchy?" Marek len ukázal na dvere, kde sa nachádzala kúpeľňa.

                                                                                        ****

Vyšla som zo sprchy a zamierila si to do obývačky. Mal to tu iné. Naposledy to tu mal chudobnejšie. Len gauč, stolík a televízor. Teraz tu má aj tapetu, skrine, pár obrazov a malý koberec. Vybavil si to tu pekne. Na komode som si všimla fotku. Prišla som bližšie a chytila rám s fotkou do ruky. Boli sme na nej my traja vo vtipnj póze. Presne si pamätám ten deň, kedy vznikla. Bolo to ešte na strednej a my, teda ja, Marek a Maťa sme išli do mesta. Len tak von, ale nasmiali sme sa ako nikdy. Fotili sme sa hádam na každom rohu. Tú fotku som mu dala ja po maturite a aj Mati, nech na seba nikdy nezabudneme a ostaneme navždy priatelia. Zo zadu fotky som im napísala aj prianie v podobnom znení. Do očí sa mi hrnuli slzy. "Pamätáš sa na to?" ozvalo sa spoza mňa. Zľakla som sa a rýchlo si utrela slzy. Položila som fotku späť a odpovedala: "Jasné, že si pamätám. Nečakala som, že ju ešte budeš mať." Otočila som sa k Marekovi. Už bol oblečený a učesaný a v rukách držal dve šálky s čajom. "Prečo by som ju nemal mať. Bol to darček od teba. Vtedy si povedala, že ostaneme navždy priatelia." Položil šálky na stôl a ukázal mi, nech sa posadím. On urobil to isté. Tak som sa posadila a povedala: "Áno pamätám, ale odvtedy sa veľa vecí zmenilo." Odpila som si z čaju." Máš pravdu, ale to neznamená, že sa mi dvaja kvôli tomu prestaneme baviť. Viem, že si prežívala ťažké obdobie, ale to aj ja. Tiež mi chýba. Určite by si priala aby sme my dvaja ostali priatelia. Nechcela by, aby sme sa kvôli nej od seba odlúčili." Pozrel sa na mňa tým svojím pohľadom, ktorému sa nedá povedať nie. "To sa ľahko hovorí," na krátky moment som sa odmlčala a potom pokračovala: "Každú noc sa budím na nočné mory a každý deň ju vidím umierať. Vidím ako kvôli mojej nepozornosti zomrela. Nemôžem spávať, pomaly všetko mi ju pripomína a ja už neviem ako ďalej." Už som to nedokázala v sebe viac dusiť. Musela som to niekomu povedať. Do očí sa mi hrnuli slzy. Marek ma silno objal. Nič nepovedal, len ma pevne držal v náručí.  Hlupaňa, prečo zas reveš! A ešte pred ním. Nadávala som si v duchu, ale nedalo sa to zastaviť. Tá bolesť a tlak na hrudi boli neznesiteľné.