Je to osud?

15. Kapitola

O jeden rok neskôr

"Ideme dnes s babami do toho nového klubu, ideš s nami?" opýtala sa ma spolužiačka, keď sme vyšli z učebne.

"Dnes nemôžem, už som sa dohodla s Marekom. Urobil si kvôli mne voľno v práci aby mohol prísť." Hneď ako som to dopovedala mi pípol mobil. "Aha a už aj píše," povedala som, keď som sa pozrela na displej.

Už som pred školou, čo ti tak trvá? :D

"No tak to je jasné, že má prednosť," ozvala sa Lucia, vedľa mňa súškrnom na tvári.

"Nedívaj sa tak na mňa. Musím už ísť, čaká ma dole. Vidíme sa ďalší týždeň. Užite ai to."

"O to sa neboj. Tiež si to užite." Objali sme sa na rozlúčku a bežala som k hlavnému východu.

Vonku bolo veľa ľudí, tak mi chvíľu trvalo, kým som ho uvidela. Stál na konci schodov pred vchodom do budovy ekonomickej univerzity. Keď ma uvidel, na jeho tvári sa objavil široký úsmev. Rýchlo som zbehla schody a objala ho. "Nebodaj som ti ten týždeň chýbal," povedal namiesto pozdravu.

Odtiahla som sa od neho a pozrela mu do očí. "A ja tebe nebodaj nie?"

Zasmial sa nado mnou. "Tak vieš, konečne bolo doma ticho"

Zamračila som sa na neho. "Fajn ako chceš, ja tu môžem pokojne ostať," hrala som sa na urazenú.

"To by si neurobila. Viem, ako si mi celý týždeň nariekala do telefónu ako ti cbýba naša posteľ, spolubývajúce sú hlučné a nemôžeš sa dočkať piatku."

"Prestaň s tým dobre? Poďme rýchlo oddiaľto," túto tému som viac nehodlala riešiť.

"A kam by si chcela ísť?"

"No najsôr na intrák si pre veci a potom sa kdesi najesť. Umieram od hladu."

"Áno pani moja, čokoľvek poviete," chytil ma za ruku a išli sme smerom k internátom. Ako sme kráčali sa opýtal: "ako bolo?"

"Ani sa nepýtaj. Je to náročné. Ako som vynechala rok, tak je ťažk si zas zvyknúť na tento režim."

"Hmm, to verím. Ale ty to zlvádneš."

"To sa ti ľahko hovorí."

Zastavil. Postavil sa oproti mne a pobozkal ma. "Máš moju plnú dôveru."

Pozrela som sa na oblohu a umsiala sa. Maťa....Konečne cítim, že sa veci uberajú lepším smerom. Od nového semestra som sa vrátila na univerzitu. Na začiatku som si mysela, že sa sem nezvládnem vrátiť. Myslela som si, že mi ťa bude všetko pripomínať. A tiež som sa bála tých pohladov, od ľudí čo nás poznali. Ale bolo to lepšie ako som čakala. Bol to zvláštny pocit, sa sem vrátiť, ale stretla som tu super nových ľudí a mojich býbalých spolužiakov, ktorí teraz chodia do vyššieho ročníka, čo mi príde aj celkom vtipné. Vlastne si zo mňa robia teraz srandu. Takže sa tu nenudím. Učenia mám tiež dosť, keďže som si musela dorobiť skúšky, ale nesťažujem si. Odišla som z prenájmu, čo som mala v Žiline a teraz prechodne bývam na intraku v Bratislave a u Mareka v byte. Mareka väčšinu týždňa nevidím a aj keď som doma sa musím učiť, tak to je trochu náročnejšie, ale je veľmi tolerantý. Až sa miestami divím. Dnes si dokonca urobil voľno, aby sme spolu boli bližšie. A aby som nezabudla, znova sa stretávam s rodičmi. Vôbec sa na mňa nehnevali, aj keď si myslím, že nato mali dôvod. Np a čo bolo zo všetkého najťažšie, ale vedela som, že to musím urobiť.... Išla som za tvojimi rodičmi. Dlho som nato naberala odvahu a nevedela som, či sa im dokážem pozrieť do očí. Maťa, máš asi tých najlepších rodičov akých si si mohla priať. Prvé čo urobil, keď som sa im obiavila pred dverami bolo, že ma pustili dnu a objali ma. Nič mi nedávali za vinu a bolelo ich, ako som sa celý čas trápila. Rozplaka som sa prakticky hneď, ako som ich uvidela. Neviem či by som nebola radšej, keby ma okamžite vyhodili z bytu a nechceli ma v živote vidieť. Tá predsava, že som pripravila takých úžasných ľudí o jej jedinú dcéru, proste bolela. Odvtedy sa s nimi pravidelne stretávam a snažím sa im byť oporou rovnako, ako sú oni mne. Takže, neviem či ma teraz počuješ alebo tak niekde si, ale pevne dúfam, že ma vidíš a budeš pri mne aj naďalej, aj keď trochu ináč, ako predtým...