Je to osud?

13. Kapitola

Počula som ako kráča hore po schodoch. Začalo mi rýchlejšie biť srdce. Išiel rýchlo, nie priam bežal. Počula som, že už je skoro tu. Prečo som mu len otvorila. Stále bol ešte čas. Nemusím mu predsa otvoriť dvere od bytu. Nebuď zbabelec. Vieš, že by ťa ináč nenchal ísť. Zhlboka som sa nadýchla a položila ruku na kľúčku. Stuhla som. Počula som jeho kroky. Bol tu. Stál pred dverami a zdalo sa mi, že na chvíľu zastavil, kým zaklopal. Nehýbala som sa. Tak mu otvor tie zasrané dvere. Pohla som kľučkou. Marek okamžite vošiel dnu, ani som poriadne neotvorila dvere.  Cúvla som od dverí aby sa mal kde postaviť. Stáli sme oproti sebe. Nikto nič nehovoril. Sklopila som pohľad. Ten jeho som stále na sebe cítila. Nevedela som vyčítať či je nahnevaný, smutný alebo všetko dokopy. 

Po nekonečných minútach ticha Marek prehovoril: "Prečo..."

Bola som ticho.

"Prečo potom všetkom." Stále som na sebe cítila jeho pohľad.

Chcela som mu odpovedať, ale v hrdle som mala hrču. 

"Dlhuješ mi to. Tak už niečo povezd," v jeho hlase bolo cítiť, že sa snaží ovládať, aby hovoril pokojne. 

Urobila si to zas. Znelo mi v hlave. 

"Ja..." začala som, "nechcela som ti ublížiť."

"O ale vážne, lebo mne to tak nepríde," trochu zvýšil hlas. V jeho hlase som cítila smútok.

"Ty tomu nerozumieš. So mnou nikdy nebudeš šťastný," hovorila som potichu, lebo som sa sa premáhala aby som tie slová vyslovila. Popri tom som nenabrala odvahu sa na neho pozrieť, takže neviem ako sa tváril. 

"O čom to dopekla hovoríš," stále to hovoril normálnym hlasom, ale bol tam cítiť hnev. Azda nikdy som ho nevidela takéhoto. Vždy si vedel udržať chladnú hlavu, ale teraz sa držal, aby sa ovládal. "Tak sa na mňa aspoň pozri! Kurnik, vážne som si už myslel, že všetko sa začína obracať správnym smerom a ty zrazu urobíš toto."

Pozrela som sa na neho. Mal vážny pohľad. Do očí som sa mu však pozrieť nedokázala. "Tak prepáč, že som ťa sklamala!" zvýšila som hlas, "ako vidíš nedokážem sa tváriť, že je všetko v poriadku. Niekto ako ty, si nezaslúži byť s niekým ako som ja. Nevidíš to? Ťahám ťa so sebou dole. Za to čo som urobila si nezaslúžim niekoho ako ty, nezaslúžim si už nič. Tak prosím odíť, zabudni na mňa a buď šťastný s niekým kto si ťa naozaj zaslúži," pri týchto posledných slovách sa mi zlomil hlas. Otočila som sa mu chrbtom a odišla do obývačky. Nešiel zamnou. Aspoň nie hneď. Akoby na chvíľu ztuhol, potom sa však rozbehol za mnou. Chcela som zdrhnúť do izby. ale Marek ma chytil za ruku a otočil k sebe. Nepozrela som sa na neho. 

"Môžeš sa už prosím prestať ľutovať?!" takto som ho nikdy nevidela. Povedal to prísne a ja som sa s pkrekvapeným pohľadom na neho odvážila pozrieť. Teraz z neho vyžaroval hnev. 

"Myslíš, že ja som to mal ľahké? Že ja som sa netrápil? Bola to aj moja kamarátka a jediný, kto ma v tedy vedel pochopiť si bola ty. Potreboval som ťa a myslel som si, že aj ty mňa. Že to spolu nejako prekonáme. Ani na sekundu mi nenapadlo, že by si mohla za jej smrť. Lenže ty si to tak asi necítila a odišla si. Zrazu si len tak zmizla a nechala si ma samého. Nikdy som ti to nevyčítal, lebo som vedel, že ty musíš prežívať niečo horšie, ale ja som chcel byť s tebou. Chcel som ti pomôcť a prekonať to spolu. Každý deň som chodil k jej hrobu a čakal, že sa tam možno ukážeš. A keď už som nemal žiadnu nádej a šiel som tam, lebo som sa nemal s kým porozprávať, zrazu si tam stála. A ja som neveril vlastným očiam. Konečne si sa vrátila a ja som sa rozhodol, že už ťa nenechám len tak odísť. Hlavne, keď som videl tie oči plné bolesti a výčitiek. Tak sa tu prestaň hrať na toho najväčšieho chudáčika. Ty nie si jediná, kto v živote prežil nejakú bolesť. Myslíš si, že ak od seba všetkých odoženieš a budeš sa ľutovať do konca života, tak ju to vráti? Alebo si ju tým uctíš alebo nviem čo? To je tá posledná vec, ktorú by si priala, už som ti to raz hovoril." 

Ostala som tam nehybne stáť. Bolo to akoby ma niekto oblial vedrom studenej vody. Nikdy som si neuvedomila čo musel prežívať on. Zatla som zuby a zovrela ruky v päsť aby som neplakala. Nebudem plakať. Už nie. 

"Som ja ale sprostá. Mrzí ma to, mrzí ma aká som bola celý čas sebecká," musela som sa nadýchnuť, aby som mohla pokračovať: "myslela som si, že manikto nemôže pochopiť, ale pritom si tu celý čas bol ty. Prepáč. Nemala somodchádzať, mala som tu ostať s tebou. Možno by to teraz vyzeralo úplne inak. 

Marek povolil stisk na mojej ruke. Ani som si neuvedomila, že ma celý čas držal za  zápästie. Pustil mi ruku, priblížil sa a objal ma. "No konečne si si to uvedomila ty trúpka," pošepkal mi do ucha. Musela som chvíľu počať, kým niečo poviem, ináč by som tie slzy neudržala. Pri tom objatí som cítila ako mi kameň, nie priam hora spadli zo srdca a ja som zrazu bola ľahká ako nikdy. Objala som ho tak pevne, akoby som ho už nikdy nechcela pustiť. "Ďakujem, že si to so mnou vydržal." Pri svojom uchu som len počula ako sa uškrnul. 

****

Vonku je šero a na tvári cítim studený ostrý vzduch. Stojím na suchej tráve a hladím sa na náhrobok pred sebou, kde vidím jej meno. Moje telo je ako paralyzované a ja sa uprene dívam na ten nápis. "Prečo si ma tu nechala, mali sme toľko plánov," povedala som potichu, pomaly až šeptom. Na tvári nemám žiadny výraz. Nechce sa mi plakať a nejakým spôsobom cítim pokoj. Zrazu ma niekto chytí za plece. Zdvihnem havu a pred sebou vidím Maťu. Jej tvár sa vôbec nezmenila a črtá sa na ňom úsmev. Srdce sa mi rozbúcha, keď ju uvidím, ale nič nepoviem. Len sa na seba dívame a ja vidím, že je šťastná. Príde ku mne bližšie a objíme ma. Stisne ma pevne a mne chvíľu trvá, kým si uvedomím čo sa deje. Potom jej stisk opätujem. Držím ju pevne akoby som ju už nikdy nechcela pustiť. Takto stojíme ani neviem ako dlho. Mohlo ubehnúť pár sekúnd, ale mne to pripadá akoby sa zastavil čas a ja som takto chcela ostať naveky. "Maťa.." dostala som zo seba. Cítila som ako sa pomaly stráca z môjho náručia. Nechcela som ju pustiť, ale vedela som, že ju musím nechať ísť. Postupne bola stále bledšia a bledšia až úplne zmizla. Ostala som tam sama. Pozrela som sa na náhrobok a povedala: "Ďakujem."

*****

Na tie slová som sa zobudila. Ležala som na gauči opretá o Mareka. Musela som zaspať. 

"Ale, už si sa zobudila. Musela si byť riadne unavená. Čosi potom ako sme si sem sadli, ťa úplne vyplo," smial sa na mne. 

Usmievala som sa na neho. Bol to najväčší a najúprimnjší úsmev, aký som za posledný rok a pol vyčarila.

"Ale čo to vidím. Počkaj to si musím odfotiť."

Buchla som do hrude. "Prestaň dobre," smiala som sa. 

"Okej. Môžem vedieť, čo ti vyčarilo taký krásny úsmev?"

Vtedy som si spomenula na ten sen a rýchlo sa vymanila spod Mareka. "Poď, rýchlo," ukázala som mu nech vstane a sama sa postavila. 

Marek mal zmätený výraz. "O čom to hovoríš? Kde chceš teraz ísť? Veď už je tma."

"To nepočká. Musím tam ísť hneď," hneď ako som dopovedala, som si to zamierila do chodby. 

"Ale kde," kričal na mňa Marek z obývačky.

"Poviem ti to po ceste. Tak makaj."