Je to osud?

14. Kapitola

"Si si tým istá?" opýtal sa ma Marek, potom ako som dala ruku na kľučku od auta a nehýbala sa. Ostala som v tejto pozícií. Marek sedel na mieste šoféra a díval sa na mňa. "Môžme ísť domov a prísť inokedy," v jeho hlase bola počuť opatrnosť ako vyberal slová. 

"Nie. Musím tam ísť," povedala som odhodlane a otvorila dvere. Marek ma nasledoval.

"Prečo sme sem prišli. 

"Lebo..." zasekla som sa. Nevedela som m odpovedať. Nevedela som ako mu to mám slovami popísať. Po chvíli som vetu dopovedala. "Proste viem, že sem potebujem ísť."

Medzitým som vyrazila z parkoviska. Kráčala som pred ním a periférne som videla, že sa trochu zarazil, ale nič nepovedal.

Kráčali sme potichu pomedzi hroby. Cítila som, ako mi začalo rýchlejšie biť srdce. Upokoj sa. Upokoj sa... Hovorila som si. Vieš, že to musíš urobiť. Cítila som ako ma Marek pevne chytil za ruku. Ako to vedel? Ako vedel, čo má urobiť. Vycítil zo mňa tú nervozitu?   

Bol tu so mnou. Všetko bude v poriadku, nie si sama. To som cítila z toho stisku. 

Došli sme pred jej hrob. Stáli sme tam vedľa seba ruka v ruke. Boli na nej zapálené sviečky. Dnes tu musel pred nami niekto byť. Asi jej rodičia. Zapichalo ma pri srdci. Po nehode som sa im nedokázala pozrieť do očí. Zatriasla som hlavou, aby som to dostala z hlavy. Teraz tu nie som kvôli tomu. Pozrela som sa na Mareka. "Podáš m zapaľovač, prosím?"

Len prikývol hlavou a podal mi ho. Zapálila som sviečku a položila jej ho na hrob. Marek potom urobil to isté. "Chceš niečo povedať?"

Prikývla som a silnejšie mu stisla ruku. "Maťa..." začala som, "neprešiel deň, kedy by som na teba nemyslela a nevyčítala si, čo som urobila. Stále som si nedokázala odpustiť a stále mi neskutočne chýbaš. Myslela som si, že si nezaslúžim byť šťastná. Izolovala som sa od všetkých a ostala som sama len ja a moje výčitky." Pozrela som sa na Mareka. Opätoval mi pohľad, ale nič nepovedal. "Ale stretla som jedného človeka," usmiali sme pri tom na seba. "Človeka, ktorého veľmi dobre poznáme a záleží nám na ňom. Otvoril mi oči a vďaka nemu som zistila, že svojím konaním som nielen ublížila tebe, ale aj ďalším ľuďom, na ktorých mi záleží. Zistila som, ako som sa správala sebecky. Je predo mnou ešte dlhá cesta, ale viem že po nej nechcem kráčať sama. Verím, že si teraz na lepšiom mieste, odkiaľ sa na nás teraz dívaš. Predpokladám, že len krútiš hlavou, ako je možné, že sme sa dali mi dvaja dokopy a škoda, že tu teraz nie si, aby si sa nám mohla zato posmievať,"  obidvaja sme sa natom naraz zasmiali. "Každopádne chcem, aby si vedela, že chcem dať všetko do poriadku a začať odznova. Sľubujem ale, že na teba nikdy nezabudnem." Ostala som ticho a znova sa pozrela na Mareka, že už môžme ísť. 

"To si povedala pekne," začal Marek, "ako sa cítiš?"

"Hmm, neviem," kývla som plecami. Nevedela som ten pocit opísať. Marek to ďalej nerozoberal a kývol na znak odchodu. Išiel prvý cez úzku uličku, ktorá viedla popri hroboch a ja som ho nasledovala. Periférne sa mi zdalo, že sa vzadu niečo mihlo a tak som zastavila a otočila sa smerom k hrobu. Videla som tam siluetu oblečenú v bielych šatoch, s tmavými s dlhými vlasmi, v ktorých mala zapichnutý modrý kvet. Zdalo sa mi akoby z nej vyvhádzala žiara. Aj v tej tme bola jasne viditeľná. Zízala som tam s otvorenými ústami. Maťa sa na mňa usmiala a sa potom pomaly otočila a zmizla v tme. Po chvíli som až pocítila teplo, ktoré išlo z mojej hrudi a rozlialo sa mi do celého tela. Usmiala som sa. Otočila sa späť a dobehla Mareka.