Je to osud?

8. kapitola

Obliekli sme sa a išli sme späť k autu. Bolo okolo pol tretej a mne začalo poriadne škvŕkať v žalúdku. Marek to asi počul, keď povedal: "Niekto je tu asi hladný. Nerátal som, že tu budeme tak dlho, tak som nepripravil nič k jedlu, ale mám pripravenú jednu super reštauráciu tu v okolí. Robia tam najlepšie halušky aké si kedy jedla, ver mi."

Zasmiala som sa. "Vážne? A prečo si mi o nej nikdy pred tým nepovedal?"

"Lebo som tu dlho nebol. Chodieval som sem ako malý k starým rodičom. A od vtedy ako umreli som sem nemal dôvod ani chuť ísť."

Sakra ja som blbá, malo mi to dojsť, hrešila som sa v duchu. "Prepáč, nechcela som..."

"To je v poriadku, neospravedlňuj sa. Každopádne som tu prvýkrát od detstva. A keď som tu s tebou nie je to také hrozné, ako som čakal."

"Ako to myslíš?" opýtala som sa ako nechápavá blondína.

"Od smrti mojich starých rodičov sem nemám dôvod chodiť. A ani som nechcel. Neskôr som na toto miesto aj zabudol a keď som rozmýšľal, kde by som ťa mal zobrať aby som ti zlepšil náladu, hneď som si spomenul na toto miesto. Takže ti vlastne musím poďakovať."

"Nie, to ja musím poďakovať tebe, že si mi ukázal toto krásne miesto." Znova mi zaškŕkalo v bruchu. Obidvaja sme sa naraz zasmiali. "Je tá reštika ďaleko? Lebo som už brutálne hladná."

"Neboj, autom sme tam za chvíľu," upokojil ma. Kráčali sme vedľa seba až k autu.

Marek odomkol auto a išiel dať do kufra svoj batoh. Ja som si sadla na miesto spolujazdca. Keď si sadol vedľa mňa, opýtala som sa ho: "Marek?"

"Hm?"

"Neukázal by si mi, kde bývali tvoji starí rodičia? Teda ak ten dom ešte stále stojí a nevadí ti to."

Marek sa tváril začudovane. Bolo vidno, že ho moja otázka dosť zarazila.

"Prečo ho chceš vidieť?" opýtal sa čisto zvedavým tónom. Nepočula som tam hnev ani smútok ako som čakala.

"Lebo ma zaujíma tvoja minulosť. Vždy si bol dosť tajnostkár čo sa tvojho súkromia týkalo. A aj keď sa poznáme dosť dlho, tak je veľa vecí čo tebe neviem. Tak ma zaujíma, kde si trávil svoje detstvo."

"No dobre, ale je to celkom obchádzka a ja som si myslel, že umieraš od hladu."

"Kvôli tomuto to ešte vydržím."

Marek sa usmial a naštartoval auto. "Tak ideme. Ale sám neviem čo nás čaká."

****

Marek zastavil pred veľkým bielym domom. "Rodičia to predali po dedkovej smrti. Babka sa o dom potom nedokázala sama postarať a išla do domova. Ako vidím nový majitelia to tu komplet prerobili. Pohľad upieral na dom. "Vidíš v zadu tam ten strom?"

Pozrela som sa na koniec záhrady a prikývla som. Bol to veľký starý dub. "Tam som sa ako malý veľmi často hrával. Dedko mi tam urobil hojdačku. Bol som sa tam vždy, keď som k nim prišiel."

"Zdá sa, že nový majitelia nemajú deti a hojdačku dali dole," poznamenala som, keď som preskúmala strom a okolie.

"Je to tu úplne iné ako si to pamätám. Len ten dub nechali. Dobre už si to videla, tak môžeme ísť?"

"Nerobí ti pohľad na dom dobre?"

"Nie, som v pohode. V hlave si radšej nechám spomienky na dom, ako vyzeral pred tým, nie teraz. Ale tiež už som dosť hladný," usmial sa nad poslednou vetou. Brucho mi znova pripomenulo môj hlad. "Dobre, tak rýchlo, nech sme už tam."