Je to osud?

2. Kapitola

Odomkla som dvere a s Marekom sme vstúpili dnu. "Choď do obývačky a sprav si pohodlie. Ja sa zatiaľ osprchujem. Obývačka je na konci chodby."

"Jasné...máš to tu pekné," odpovedal Marek. Vyzul si topánky a šiel priamo do obývačky a odtiaľ mi ešte zakričal: "Zatiaľ niečo pripravím, kým budeš v sprche."

"Rob si čo chceš," odpovedala som mu chladne. Zamierila som si to do izby, kde som si zobrala čisté veci a išla do kúpeľne. Marek na moju poznámku neodpovedal. Čo bolo na neho dosť nezvyčajné. Zatvorila som sa v kúpeľni a vošla do sprchy, kde som si pustila teplú vodu. Čo to robím? Opýtala som sa samej seba. Od tej nehody som tu okrem rodičov nikoho nemala a s nikým sa nerozprávala. Prečo som musela stretnúť práve jeho? On mi ju pripomína zo všetkých najviac. Pri ňom sa mi vracajú spomienky na nás troch. Na mňa, Mareka a Maťu. Ale zároveň, ako som ho stretla, som si uvedomila ako mi chýbal. A ako ho potrebujem.

                                                                                          ****

Obliekla som sa a vyšla z kúpeľne. Z obývačky som počula televízor. Správa sa tu ako doma, pomyslela som si. Vôbec mi to nevadilo, práve naopak som bola rada. Vôbec sa nezmenil. Bol stále ten usmievavý mladý chalan, ktorý ma vedel vždy rozosmiať a s ktorým sa človek len tak nenudí. Rád provokoval a robil si zo všetkého srandu. Ale tiež nás vedel vždy podržať a utešiť, keď to bolo potrebné. 

Prišla som za ním do obývačky, kde bol rozvalený na gauči a jedol chipsy. Keď ma uvidel, zasa sa usmial. "To ti trvalo, zobral som si chipsy. Dúfam, že ti to nevadí. Aj keď to beriem, ako kompenzáciu za to čakanie."

"Ty si sa vážne vôbec nezmenil. Tak čo si dáš kávu alebo čaj?"

"No aby som pravdu povedal nemám chuť ani na jedno. Len som sa chcel s tebou porozprávať, ale ak máš pivo tak si dám."

Len som prevrátila očami a odišla som do kuchyne. Zobrala som dve fľašky piva z chladničky, otvorila ich a doniesla som ich do obývačky. Jedno som podala Marekovi druhé som si nechala a sadla si vedľa neho na gauč.

"Ako vždy si nesklamala," skonštatoval Marek. Ja som na to nereagovala a odpila si z fľaše. Marek si tiež odpil a povedal: "Tak čo si robila celý rok. Viem, že si prestala chodiť do školy a odišla si z mesta."

Chvíľu som váhala s odpoveďou, ale nakoniec som sa rozhodla že mu poviem pravdu. Aj tak by nedal pokoj. "Po pohrebe som ukončila semester a odišla zo školy. Predala som byt, kde som bývala s Maťou a odišla som do Španielska. Tam som pracovala asi pol roka. Myslela som, že mi zmena prostredia a práca pomôžu, ale výčitky ma prenasledovali stále. Tak som sa vrátila späť sem do rodného mesta a prenajala si tu byt. To je asi tak všetko." Marek bol chvíľu ticho a potom sa ozval: "A celý čas si bola sama? S nikým si sa nestretávala ani nič? A čo tvoj priateľ, Erik, čo sa s ním stalo?"

"Máš nejako veľa otázok nemyslíš si?" opýtala som sa ho namiesto odpovede.

"Nie, nemyslím si. Tak ma to zaujíma. Boli sme veľmi dobrí priatelia ak si spomínaš a potom si len tak zmizla a ani si sa neozvala. Ani tvoji rodičia mi nič nechceli povedať, len že si kdesi odišla."

"Oni toho nevedeli o nič viac ako ty. Len som im oznámila, že musím odtiaľto vypadnúť a nech sa o mňa neboja. Ozvala som sa im, až keď som sa vrátila zo Španielska. A čo sa týka Erika, rozišli sme sa ešte počas školy. Povedal, že som sa zmenila, že sa mu nevenujem odkedy zomrela tá tvoja kamoška a poslal ma k vode," všetko som to povedala monotónnym tónom akoby o nič nešlo.

"Erik bol kretén. Od začiatku som ho nemal rád. Opustil ťa, keď si ho najviac potrebovala." Chytila som ho za vrchnú stranu ruky aby sa upokojil a a povedala som: "Aj tak ten vzťah nemal budúcnosť. Bola len otázka času, kedy to skončí a tá nehoda bola len čerešnička na torte." Marek sa mi pozrel priamo do očí a ostal tak. Ja som po chvíli odvrátila zrak. Nedokázala som sa dívať do tých jeho veselých očí. Marek sa na mňa neprestal dívať a povedal: "Stále máš v očiach strašnú bolesť. Nevyhýbaj sa ľuďom. Samota ťa zničí." Stále som sa naňho nepozrela, len som si odpíjala z fľaše. "Myslím, že by si už mal ísť," povedala som nakoniec. "Dobre ako chceš, ale zajtra ti zavolám." Vstal a dopil zvyšok piva.

"Mám zmenená číslo," oznámila som mu.

"O to som sa postaral, keď si bola v sprche. Mobil si si nechala v chodbe tak som si prezvonil," uškrnul sa a zamieril si to k chodbe. Išla som za ním a dívala som sa ako si obúva tenisky. "Teraz ma už nenecháš na pokoji čo"? opýtala som sa, ale bolo to skôr konštatovanie ako otázka. Marek sa obul a pozrel na mňa. "Uhádla si," povedal mi a ešte dodal, keď otváral vchodové dvere, "Zajtra ti volám."

"Maj sa," povedala som mu na rozlúčku a Marek odišiel.