"Harry fucked me." "It just kinda happend..."

Anjel -[Mpreg Larry]

L O U I S 

"Harry, sľúbil si mi, že na večer budeš doma." posmutnel som. 

"Ja viem, láska. Ale nejako sa mi to predĺžilo. Prepáč. Ale pokúsim sa prísť čo najskôr. Možno to stihnem ..."  povedal mi do tej malej skrinky volanej telefón a mne sa spustili slzy. 

"Sľubuješ ?" spýtal som sa. 

"Áno, sľubujem. Neplač mi, Boo. Bolí ma to." posmutnel aj on. 

"Ale ked' ... Ja..." nevedel som sa vykoktať. 

"Boo, neplač. o pár hodín som tam ako na koni." povedal a ja som mohol vidieť jeho krásny úsmev... teda... keby bol so mnou. Čož nebol ...

"Fajn." povedal som a utrel si slzy. 

"Milujem ťa, miláčik. Musím ísť. Ahoj." povedal a zložil. 

"Milujem ťa." povedal som už do prázdna. Do toho ticha, ktoré so mnou bolo každý deň. Moje 'milujem ťa' už nepočul. 

Rozplakal som sa ešte viac, aj ked' som mu to sľúbil, že nebudem. Nie. Ja som mu to nesľúbil. Môžem plakať koľko len chcem. Chýba mi. Tak sakra moc mi chýba. Chcem ho pri sebe. A hlavne teraz. Ked' mu musím niečo veľmi dôležité povedať, a to nepočká...

V E Č E R

Zazvonil mi mobil a zobudil ma z môjho spánku. Na obrazovke sa mi zobrazilo TO meno, TOHO človeka, ktorého som tak hrozne chcel mať pri sebe. 

"Harry ?" prehovoril som ospalo a pretrel si oči. 

"Lou, no .. ja.. neprídem..." povedal. "Čože ?!" vyletel som. 

"Ako to myslíš ?!"  rozčúlil som sa.

"No ja ... Nemôžem prísť. Máme tu veľa práce, čo znamená, že prídem až ráno. Prepáč, pokazil som náš plán, ja viem ale ..." to som už nevydržal, chytil som nervy.

"Ale ?! Aké ale Harry ?! Dnes večer sme mali byť spolu, a ja by som ti povedal dôležitú správu, ale ty uprednosníš prácu pred svojou rodinou !" vykričal som sa. Potreboval som to...

"Louis... No tak, miláčik. Neuprednosťujem prácu pred tebou, ale potrebujeme z niečoho žiť nie ? Tak pozri, mám nápad, sme len dvaja, takže toľko moc peňazí nepotrebujeme, takže skúsim presvedčiť šéfa, aby ma pustil. Už teraz."

"D-d-d-dvaja ?!" zakoktal som sa.

"No, ved' ... áno. Sme dvaja." uchechtol sa. 

"Nie Harry. Mýliš sa." usmial som sa a pozrel sa ma moje brucho, ktoré som si nežne pohladil.

"Vôbec neviem, kam tým mieriš, tak ale ... necháme to na potom. Idem sa vypýtať domou. Ahoj, láska. Milujem ťa."

"Ja teba viac." usmial som sa.

"Ja teba najviac." povedal a zložil. Znovu.

Čakal som na neho dlho do noci, ale nechodil. Bál som sa, ale zaspal som. Ráno Harry nebol tiež doma, tak som sa rozhodol, že mu zavolám. 

Nezdvíhal. 

Išiel som teda von, prejsť sa do záhrady. Celý deň som čakal, ale nechodil. Pozeral som sa na krásny západ slnka, a lúč mi dopadali na tvár. Bál som sa o neho, ale teplé lúče letného zapadajúceho slnka ma ukľudňovali. Až do vtedy, ked' nám na záhradu prišiel policajt.

"Pán Tomlinson ?" spýtal sa a ja som sa postavil. 

"Áno ?" pohotovo som sa spýtal. 

"Váš priateľ mal nehodu. Leží v nemocnici." 

Pred očami sa mi začiernilo. Nedýchal som. Pomaly sa mi všetko zd'alovalo, až som videl len čierno...

.

.

.

.

.

.

.

Zobudil som sa v nemocnici. 

"Ah, už ste sa zobudili, pán Tomlinson." usmiala sa na mňa slečna v bielom. 

"Kde ... kde je Harry ?" spýtal som sa. "Váš priateľ je stabilizovaný, ale v umelom spánku. Nevieme, kedy alebo či sa vôbec zobudí. Vy ste mali menší skrat srdca z nedostatku vzduchu. O dve hodiny môžete ísť domou."  povedala a odišla.

Ležal som tam, a celé dve hodiny pozeral do blba. 

"Harry, láska. Milujem ťa." povedal som, ale to už tam prišiel doktor, že ma ide prepustiť. 

"Môžem ešte vidieť svojho priateľa, prosím ?"  spýtal som sa.

"Samozrejme, ale len na minútu, lebo to, čo sa stalo jemu sa v živote nikomu nestalo." pokrútil hlavou a otvoril mi dvere. 

"Harry." pošepkal som a rýchlo išiel za ním. 

"Harry, neboj sa. To bude v poriadku, ty to dokážeš. Musíš, pre nás... Prosím. Nevzdávaj to. Ľúbime ťa.  Harry, to dokážeš. Budeme s tebou. Milujem ťa, miláčik." hovoril som mu, zatiaľ kým som mal čelo opreté nežne o to jeho a z očí mi išli slzy.

"Musíme ísť." povedal doktor a tým prerušil ticho, zaplnené mojimi vzlykmi. 

"Milujem ťa, Harry." povedal som a pobozkal ho. Musel som odísť ... Aj ked' som nechcel...

D O M A

Sedel som na gauči a počúval, ako kvapky dažd'a dopadajú na okno. Zrazu sa len niečo pohlo v kúte obývačky. Zľakol som sa, ale nechal som to tak. 

Skrčil som si nohy k telu a obmotal rukami. Spoza kolien mi trčali len oči. Uplakané a plné  bolesti.

Zavrel som oči, a ked' som ich znovu otvoril, dopadalo na mňa malé biele pierko. Zobral som si ho a prezeral. 

Pozrel som sa pred seba a uvidel tieň ... človeka s krídlami ... Zľakol som sa a spadol z gauča. 

"Louis !" počul som veľmi známi hlas.  

"Harry ?!" povedal som a držal si miesto na hlave, ktoré som si udrel pádom na zem o roh skleneného stola. 

"Lou, čo robíš ?!" pribehol a zobral ma na ruky. J-j-j- ... Ja snívam ?! 

"H-H-H-Harry ?! Ved' som ťa pred chvíľou videl v n-nemocnici !!" panikáril som. 

"Ja viem. Ale teraz som tu. A budem tu, kým sa nezobudím." usmial sa. To snád' nemyslí vážne. Asi som sa buchol viac než som čakal.

"A čo ak nie ? Čo ... Čo ak sa mi už nezobudíš ?" posmutnel som. "Zobudím. Ver mi." povedal a pobozkal ma. Potom som zaspal... 

Zobudil som sa až na Harryho hlas. 

"Louis ! Louis vstávaj !" 

"Harry ? Už ... už nemáš krídla ?" povedal som unavene.

"Čo ? Nikdy som žiadne nemal, hlupáčik. Pustili ma z nemocnice a povedali mi úžasnú správu !!" radoval sa.

Fajn, ja som tu teraz ten pako ... 

"Prečo si mi rovno vtedy nepovedal, že budeme traja ?" povedal a ja som ho išiel zabiť.

"HAROLD ! Ty idiot ja som ti to." prerušil ma ... bozkom. 

"Milujem vás, Louis." povedal a pohladil mi brucho.

"Milujeme ťa, Hazz."