Zobudila som sa v nemocnici. Strašne ma bolelo celé telo. A hlavne hlava. Ako ja nenávidím byť v nemocnici. Mám totižto syndróm bieleho plášťa čo znamená,že sa bojím lekárov.
A nemocnice doslova nenávidím. Otočila som hlavou na bok aby som videla,či je vôbec niekto pri mne. Z jednej strany sedel Jeongin ktorý pozeral do zeme a v očiach mal slzy. Jemne som sa pousmiala. Z druhej strany sedel Felix a bol na mobile.
Tiež mal v očiach slzy ale nie také,aké mal Jeongin. Zodvihla som hlavu aby si ma všimli. Keďže to nepomohlo,začala som hýbať nohami a rukami. Stále však nevnímali. Odkašľala som si a chystala som sa niečo povedať.
"Prečo ma ignorujete?" spýtala som sa čím som prinútila ich pohľad. Obaja odvrátili zrak a pozreli sa na mňa.
"Neignorujeme. Mysleli sme,že spíš preto sme Ťa nechali." jemne sa usmial Jeongin a chytil ma za ruku.
"Je Ti lepšie?" spýtal sa Felix a pohladil ma po vlasoch.
"Áno,len ma bolí hlava. Kedy môžem ísť domov?" spýtala som sa a Felix ma chytil za čelo.
"Idem sa opýtať." usmial sa Felix a odišiel. Ostala som v izbe iba s Jeonginom.
"Mrzí ma to," zašepkal a začal potichu plakať.
"Čo Ťa mrzí,Innie? Nemá Ťa čo mrzieť." smiala som sa a chytila som ho za rameno.
"Mrzí ma,že si stále v nemocnici. Cítim sa za to veľmi zle. Vôbec na Teba nedávam pozor. Až teraz som si uvedomil,že som Ťa vymenil za hudbu. Vždy si pre mňa mala byť na prvom mieste. Prepáč," povedal nahlas a začal viac plakať. Zasmiala som sa a vtiahla som ho do objatia.
"Nemôžeš za to. Ja som si na seba mala dávať väčší pozor." šepkala som do objatia a hladila som ho po chrbte.
"Môžeš ísť domov. Ale budeme na Teba dávať veľký pozor." prišiel do izby Felix. Usmiala som sa a ruka v ruke sme odišli do auta.
"Sadneš si ku mne do zadu,prosím?" zašepkal Jeongin a ja som prikývla. Sadla som si do zadu a on si na moje kolená položil hlavu. Začala som ho hladiť vo vlasoch a potom zaspal.
° ° °
Keď sme prišli domov,Jeongin stále spal. Felix s povzdychom vyšiel z auta a zobral ho do náručia. Nebol úplne ľahký. Išla som ako prvá a otvorila som dvere. Hneď sa mi do náručia hodil Hyunjin.
"Si v poriadku?! Myslel som,že o Teba prídem!" kričal mi do objatia a ja som sa smiala.
"Ticho. Jeongin práve zaspal." zamrmlal Felix a ukázal na Jeongina v jeho náručí.
"Idem Ti pomôcť ho uložiť?" spýtal sa ale skôr to znelo ako oznámenie. Felix prikývol a obaja sa rozišli hore.
"Ahoj,Chae. Cítiš sa lepšie?" spýtal sa Han keď som prišla do kuchyne.
"Áno,ďakujem." usmiala som sa a prišla som bližšie k linke. Stál tam Minho a Chan a niečo varili.
"Som rada,že sa tu cítite ako doma." zašepkala som a chytila som ich oboch za ramená. Usmiali sa a pokračovali v činnosti.
"Pripravil som Ti liek keďže v nemocnici mali podozrenie na migrénu." povedal Chan a kývol na pohár vedľa seba.
"Ďakujem," poďakovala som a zobrala som do ruky liek ktorý som zapila s pohárom vody.
YOU ARE READING
LOVE PASSES THROUGH THE STOMACH (SKZ - LEE FELIX)
Fanfiction❗️Varovanie: kniha je od 18+ takže sa tam môžu vyskytovať násilie,nadávky a sexuálne scénky. Čítať na vlastnú zodpovednosť❗️ ~ Neverila na lásku,odkedy sa s ňou jej priateľ rozišiel kvôli inej. Pozná ho dlho,ale aj napriek tomu k nemu kladie veľký o...
