17 and mother

two

Venujem všetkým, čo komentovali :) :*

Candice
Skladám si oblečenie, ktoré vkladám do kufru. Je tak malý, aj keď pred tromi mesiacmi sa mi tam veci zmestili. Akoby som toho mala niekoľkokrát viac. Pritom som si kúpila zopár vecí. S povzdychom sa snažím zavrieť kufor, keď to nejde, ľahnem si na neho celým telom. Cítim sa ako ryba na suchu.

"Ako to myslíš, že je chorá? Čo jej je?" V mobile počuť iba otcov plač, nič iné. Chcela by som mu povedať, nech mi to rýchlo povie, ale asi sa mu také niečo veľmi ľahko nehovorí.
"Je to vážne." Viem, že to nebude obyčajná chrípka, či trochu zvýšená horúčka.
"Oci, povedz mi, čo jej je." Možno si myslí, že to nezvládnem. A možno má pravdu.
"Má rakovinu." Počujem, ako sa jeho trhané vzlyky menia na naozajstný plač, ktorý nič neprerušuje. Myslím, že keby som práve nesedela, hlava by sa mi zakrútila a skončila by som na zemi.
Má rakovinu. Choroba, ktorá sa nedá liečiť. Alebo sa vylieči jeden z miliónu. Chcem plakať, ale neviem ako. Chcem kričať, ale neviem ako. Práve teraz nič nedokážem. Láska je bolestivá, ale smrť, ktorá môže prísť po chorobe, je istotne bolestivejšia.
"Rakovinu čoho?" Konečne zo seba dokážem dostať aspoň jednu vetu.
"Rakovinu pľúc." Takže rakovina pľúc. Pľúca, tak dôležité k životu.
"Čo ešte zistili?" Naozaj dúfam, že jeho odpoveď nebude, koľko času jej ešte ostáva.
"Je to malobunkový karcinóm pľúc."

Vtedy som ešte nevedela, čo to znamená. Ľudia však majú internet a tam je všetko. Údajne je to jedno z najagresívnejších zhubných ochorení. 70% ľudí s týmto ochorením má rakovinu rozšírenú už aj do iných častí tela.
Vždy som si hovorila, že cigarety sú svinstvo. A sú, pretože aj toto bolo spôsobené cigaretami. Koľko ľudí už odišlo z tohto sveta kvôli svojej závislosti.

Zayn
Dni sa vlečú pomaly. Veľmi pomaly. Každý deň sedím v tom istom pletenom kresle na terase a rozmýšľam. Každý deň, odkedy odišla. Vyťahujem krabičku cigariet, ktorú otváram a zisťujem, že je prázdna. Povzdychnem si. Musím si ísť kúpiť ďalšie. Zdvihnem sa z môjho kresla, ktoré teraz tak milujem. Môj jediný spoločník a priateľ, ktorého akceptujem. Nikto iný to nechápe. To, čo prežívam.
"Kam ideš?" pýta sa Harry, keď ma vidí brať si bundu z vešiaku.
"Kúpiť si cigarety." Posledné tri mesiace opúšťam tento dom len, keď je koncert, rozhovor, alebo sa mi minuli cigarety.
"Idem s tebou." Prečo nikto nechápe, že chcem byť sám?
"Harry, to naozaj nemusíš." On ma však nepočúva a už sa obúva. Dobre, tak poď so mnou, keď inak nedáš. Kráčame cez uličky Londýna, vonku je sychravo. Z tohto počasia som unavený, aj keď môj spánok trval viac ako desať hodín. Po uliciach sa prechádza len zopár ľudí, nikto nás ešte nezastavil a ani neodfotografoval.
"Viem, že to nechceš stále počúvať, ale mal by si sa vzchopiť." Má pravdu. Nechcem to stále počúvať a aj tak to stále niekto rieši.
"Snažím sa," potichu poviem. Nechcem sa hádať a ani klamať. Naozaj sa snažím.
"Tým, že si kúpiš raz za týždeň pár krabičiek cigariet, aby si nemusel ísť von, sa snažíš?" Vravím, že to nikto nechápe. Musím najprv zabudnúť. Nie nechať ju odísť, ale zabudnúť. Zamknúť svoje srdce do skrinky a odhodiť kľúč. Najviac ma štve, že všetci majú pravdu. Musím zabudnúť. Aspoň zabudnúť.
"Vyrazíme si dnes niekam von, do baru. Čo povieš?" Harry, kráľ noci, chce, aby sme si išli užiť. Čo keď si nechcem užívať. Povzdychnem si. Prebuď sa už konečne!
"Že si to ty." Harry do mňa vrazí päsťou a rozosmeje sa.
"Vedel som, že ťa presvedčím." Aj ja sa zasmejem. Po troch mesiacoch je možno naozaj na čase trošku začať žiť.

Candice
"Prepáčte, prosím, mohli by ste mi pomôcť s batožinou?" Na letisku v Londýne poprosím mladého pracovníka letiska o pomoc. V rukách držím Scarlett a tak nezvládam brať ďalšie kufre.
"Samozrejme." Usmeje sa. Je len o trochu starší ako ja. Moju batožina naloží na vozík, ktorý potom tlačí vedľa mňa. Scarlett k nemu naťahuje ruky, akoby sa ho chcela dotknúť. On jej zdvorilo zakýva, čo ju náramne rozosmeje.
O pár minút už sedíme v taxíku a vezieme sa domov. Do nášho naozajstného domova. Keď taxík zastane, vodič mi vynesie všetky kufre hore schodmi, za čo mu poďakujem a zaplatím. Keď máte dieťa, veľa ľudí vás obskakuje. Stačím zvonček hnedej farby. Dvere mi otvára mama. Je bledá, takmer biela.
"Candice." Má zachrípnutý hlas. Držím malú Scarlett v rukách, ale aj tak sa bez váhania nakláňam k mame a silno ju objímam. Až teraz si uvedomujem, ako sa mi v objatí stráca.

Zayn
"Dnes sa ide oslavovať. A aj Zayn ide." Harry radostne túto správu oznamuje ďalej. Radostne oznamuje, že idem s nimi piť.
"Ako sa ti ho podarilo presvedčiť?" Niall sa snažil toľkokrát a vždy som ho odbil.
"To vieš, pán Dokonalý." Všetci sa rozosmejú. Aj ja. Konečne je v tomto dome smiech. Úprimný smiech.

Candice
"Mala by si sa ísť zabaviť," šepká otec, keď chytáme v kuchyni čaj.
"Nechcem ju opustiť, nie teraz." Jeho ruka ma pohladí po líci. Nevedela som, že môj život bude taký zložitý. A ťažký.
"Musíš si trochu oddýchnuť. Odreagovať sa. Mama pôjde aj tak spať, je vyčerpaná."
"Nie, oci, nejde to. Scarlett je pre mňa prvoradá." Dieťa, nie zábava.
"Postarám sa o ňu. Nie je to tak dávno, čo si bola dieťa ty." Nie, len sedemnásť rokov.
"Oci, nevymýšľaj." On ma však už nepočúval, podával mi kabát a strkal ma von z dverí.
"Uži si to, ale neprežeň to." Výborne. Naozaj mám náladu zabávať sa.
Moje kroky smerujú k opustenému baru v nejakej tmavej uličke. Asi by som sa normálne bála, ale už som zažila toľko vecí, že som pripravená snáď na všetko. Tlačím do obrovských sklenených dverí a vstupujem do vnútra baru. Do nosa mi udrie cigaretový smrad, ale cítiť tu aj pot, pretože tých pár ľudí, čo tu je, tancuje. Ja sa vyberiem priamo k barmanovi a sadám si na barovú stoličku.
"Mohli by ste mi naliať niečo tvrdé?" Prižmúri na mňa oči.
"Slečna, máte osemnásť?" Vedela som, že sa to bude pýtať.
"Nemám, ale zomiera mi mama. Nalejete mi, alebo si mám ísť kúpiť fľašu?" Jeho pohľad už je miernejší, akoby chápavejší. Nechcem využívať chorobu mojej mami, ale myslím, že to potrebujem. Naposledy som mala nejaký alkohol pred dvomi rokmi, keď ma Michael zobral vraj na najlepšiu party roku. Z toho dňa si nič nepamätám, vôbec nič. Barman predo mňa položí na stôl štamprlík s bielou čírou tekutinou.
"Keby sa niekto pýtal, včera si mala osemnásť. Jasné?" Prikývnem. Nepotrebujem nikomu robiť problémy. A ani ja ich nepotrebujem. V ruke držím štamprlík a privoniavam k nemu. Vôňu tohto nápoja neviem k ničomu prirovnať. Pohárik prevraciam do seba. V hrdle ma začne štípať horká chuť. Nechutí mi to, ale žiaľ to možno odoženie. Kývnem na barmana a ten mi dolieva. Takýchto ľudí by nemali zamestnávať, ktorí nalejú aj tým, čo ešte nie sú dospelí. Teraz mi to je však jedno, lebo ja som tá, ktorej sa nalieva.

Zayn
"Tak poďme teda tam. Vraj je to tam také pokojné, také ideálne pre nás." Prechádzame cez ulicu a mierime k baru, ktorý je absolútne zašitý. Sotva ho niekto nájde. Vyzerá to tu fajn. Ľudia tancujú v rytme hudby a pijú drinky, ktoré im barman namieša. Barman práve nalieva nejakému dievčaťu, ktoré tam sedí.
"Choďte si sadnúť, prinesiem niečo." Chlapci sa odoberú sadnúť si do voľného boxu.
"Zdravím. Dvojitú vodku, päťkrát." Barman nalieva. Moje oči zablúdia na dievča, ktoré má hlavu schovanú v rukách. Je taká povedomá. Myslím si, že spí, no ona si klepká po stole prstami. O pár sekúnd si prehrabne vlasy, pretrie oči a narovnáva sa. Sledujem ju. Otočí sa na mňa a ja prestanem dýchať.
"Candice." Moje srdce nikdy nebilo rýchlejšie. Je to akoby ste držali motýľa celé veky zavretého a potom ho konečne pustili, nech odletí. Moje srdce na tom bolo rovnako.

Nie som žiadna odborníčka, tak prosím, berte v úvahu to, že sa vylieči jeden z miliónu. Naozaj dúfam, že je to viac, toto je čisto metaforicky. Všetko, čo som použila, som sa snažila niekde nájsť, prečítala som asi 5 stránok o rakovine, takže mám dosť. Povedala som si, že každá kapitola by mala mať aspoň 1000 slov, tak to snáď dodržím :) Ďakujem za hviezdičky a komentáre, vždy ma potešia :)