17 and mother

twelve

Ahoj!Sestra začala písať príbeh s Harrym a bude/budem ak si to prečítate.Príbeh sa volá Devil in your smile ( Harry Styles SK ) od @m0nk4_5 . Ďakujem

Zayn
O pár hodín, aspoň myslím, že prešli hodiny, kým sme so Scarlett spali, zazvoní mobil na drevenom stolíku. Scarlett sa rozplače, pretože ju to zobudí. Ja tiež nie som nadšený, ale keď na obrazovke zasvieti Liamove meno, rýchlo zdvihnem.
"Je všetko v poriadku?" Skôr než stihne niečo povedať, vybalím na neho otázku.
"Áno, neboj sa. Všetko je v poriadku." Candice je v poriadku.
"Tak čo sa deje?" Scarlett mi v rukách prestala plakať, keď som s ňou opatrne pohadzoval.
"Prebrala sa." Celkom nechápem, čo hovorí. Áno, Scarlett sa prebrala, keď zazvonil mobil.
"Kto sa prebral?"
"Predsa Candice." Candice sa prebrala. Moja láska sa prebrala.
"Čože? Kedy? Si s ňou? Ako sa cíti? Nepotrebuje niečo? Je jej dobre?" Liam sa na druhej strane telefónu ticho zasmeje.
"Nezapamätal som si všetky otázky, ale momentálne sú pri nej lekári."
"A ako sa má?" Chce ma vidieť? Pretože ja ju jednoznačne.
"Neviem, hneď ako sa prebudila, som šiel zavolať lekárov, ktorí ma hneď vyhodili." Milé.
"Budeme ju môcť prísť pozrieť?" Zdvíham sa do sedačky a Scarlett podávam do rúk Niallovi, ktorý prišiel z kuchyne. Louis zatiaľ hľadá jej detský kabátik, aby jej náhodou nebola zima.
"Áno, preto ti volám. Na chvíľu má dovolené návštevy, keď lekári skončia s jej prehliadkou, potom nás pustia opäť dovnútra." Konečne jej poviem to, čo som mal už dávno.
"Dobre, prídeme." Chystám sa zložiť, keď ma ešte zastaví jeho hlas.
"A Zayn?"
"Áno?"
"Prvé, čo povedala, keď sa prebrala, bolo tvoje meno." Nie som schopný nič povedať, preto ho zruším. Možno ma chce vidieť aspoň tak isto, ako ja ju. Mal som byť pri nej, keď sa prebrala, lenže nedokážem byť na dvoch miestach naraz. Nedokážem sa naklonovať. Práve teraz ľutujem, že nie som Harry Potter, ale len Zayn Malik.
"Nehýb sa chvíľu, Scarlett. Ako ti to mám obliecť?" Louis sa snaží na Scarlett natiahnuť jej červený kabátik, no ona sa vzpiera. Niall ju drží, Harry im už prišiel na pomoc, no aj tak nedokážu malému dieťaťu obliecť jednu bundu. Teda kabát.
"Nechápem, ako jej to Candice dokáže sama obliecť, veď sa toľko mrví." Niall už je z toho zúfalý, pretože ho niekoľkokrát kopla svojimi malými nožičkami do brucha.
"Dajte mi ju, lebo vy ste absolútne neschopní." Krútim nad nimi hlavami. Oni chcú mať niekedy deti? To sotva.
"Som zvedavý, ako jej to pán Malik oblečie." Harry mi podáva Scarlett aj jej kabát. Niall si masíruje svoje brucho a Louis stojí so založenými rukami a čaká ako ju oblečiem, keď to nezvládli oni traja.
"Dúfam, že sa kvôli nej nepovraciam, pretože sa budem musieť znovu najesť." Bože, toho Nialla stále trápi len to jeho plné brucho. Nevšímam si ich, proste si so Scarlett sadnem na gauč a hneď na prvý pokus jej oblečiem to malé čudo, ktorému hovoria kabát.
"To nie je fér! Teba má rada!" Louis je nahnevaný, že on dieťa obliecť nedokázala, ale ja áno. Smola.
"Louis, na takéto veci nemáme čas. Ideme predsa do nemocnice, nie?"
"Dobre. Ale s tebou si to ešte vybavím, krpatá." Keď prechádza okolo, Sarlett postrapatí vlasy a tiež si hľadá niečo na seba.

Candice
"Ako sa cítite?" Muž, ktorý má možno okolo päťdesiatky, je sympatický doktor, ktorý práve teraz číta moje lekárske záznamy. Na menovke má napísané Hoblingdon a na šnúrke okolo krku má zavesené veľké okrúhle okuliare.
"Akoby ma prešiel párny valec..." potichu zachrapčím. Potrebujem sa napiť. Sestrička, ktorá stála v rohu miestnosti, sa priblížila k posteli a podala mi biely plastový pohárik so studenou vodou. Taká božská chuť. Ako náhle sa však napijem, ostrá bolesť v hrudníku sa mi opäť pripomenie. Opäť mi pripomenie, prečo tu vlastne ležím. Rozkašlem sa. Bolí to, naozaj to bolí.
"V umelom spánku ste boli len niekoľko hodín, presnejšie niečo vyše dňa, keďže vaše telo sa veľmi rýchlo zotavuje a nebojuje s liekmi, ale dobre ich prijíma." Našťastie. Aj tých, ako to nazval pár hodín, boli ako mesiace.
"Kedy môžem vidieť svoje dieťa?" Niektoré sestričky v miestnosti sa na mňa prekvapene pozrú. Samozrejme, taká mladá ako ja by nemala mať dieťa.
"Vy máte dieťa?" pýta sa doktor.
"Áno, mám. Má sedem mesiacov."
"Koľko máte rokov?" Teraz sa pýta nejaká zvedavá sestrička, ktorá ma súdi jej škaredým pohľadom.
"Takmer sedemnásť."
"Takmer sedemnásť, akoby to bol vek vhodný na to, byť matkou." Nemám silu sa hádať, kebyže však mám, myslím, že by som jej bola schopná aj vraziť facku.
"Myslím, že to by stačilo, Erika." Doktor zastaví staršiu sestričku pred ďalšími rečami, za čo som mu vďačná. Ona sa zahanbene ospravedlní a radšej odíde z mojej izby.
"Ak bude čokoľvek potrebovať, stačí stlačiť tento gombík." Mladá sestrička mi ukazuje na zariadenie, ktoré mám stláčať, a ja prikývnem. Na to všetci ostatní odídu z izby, okrem doktora.
"Kedy môžem ísť domov?"
"Niekoľko dní si tu pravdepodobne ešte poležíte. Boli ste postrelená, takže to môže chvíľu trvať, kým budete úplne fit. Ale ako som už povedal, zatiaľ všetko vyzerá dobre." Vďakabohu.
"A kedy budem môcť vidieť moju dcéru?" Scarlett. Neskutočne mi chýba.
"Už čoskoro. Ten chlapec, čo tu s vami sedel a zavolal nás, išiel telefonovať vašim priateľom a rodine." Liam? Šikovný chlapec.
"Ďakujem, ďakujem pekne." Usmiala som sa a celkom som si oddýchla.
"Slečna Manning?"
"Áno?"
"Policajti sa budú chcieť s vami rozprávať. Čím skôr." Och nie. Naozaj nechcem riešiť všetko, čo sa stalo. Nechcem počúvať ich otázky, ktoré sa budú týkať mňa, Zayna a Michaela. Nechcem hovoriť o tom, ako mi niekto strelil guľku do tela.
"Prosím, zdržte ich čo najdlhšie." Prikývne a s úsmevom odchádza.
"Samozrejme."

Zayn
Znovu stojím pred jej dverami a čakám, či ich mám otvoriť, alebo nie. Scarlett na rukách sa už netrpezlivo naťahuje a tak stlačím kľučku. Candice ticho spí na bielej posteli v bielej sterilizovanej izbe. Všetko je tu také čisté.
"Candice. Candice, vstávaj." Snažím sa ju príjemne zobudiť, aj keď nepoznám zobudenie, ktoré by bolo príjemné.
"Candice, prišla Scarlett." Trochu zamrnčí, prevalí sa a rozlepí oči. Vidím, ako sa jej do nich hrnú slzy, keď jej podávam malú Scarlett a ona ju objíma. Pritom však k sebe strháva aj mňa a ja cítim jej slabé objatie, ktoré však pre mňa práve teraz znamená viac, ako milión iných objatí.