17 and mother

the end

O tri mesiace

Candice
Keď som sa dozvedela pravdu o tom, kto je moja rodina a aký mám vzťah s Liamom, musela som to predýchať.
"O čom to hovoríš? Liam, ty nie si môj brat." Naozaj nechápem, čo to tu teraz splieta za kraviny.
"Áno, som. Candice, si adoptovaná."
Nedokázala som prijať túto správu. Snažil sa mi to vysvetliť už asi polhodinu. Snažil sa mi vtĺcť niečo, čo nebola pravda.
"Mami, oci, povedzte mu, ako to je." Moji rodičia tu sedeli, ale boli ticho. Úplne ticho.
"Candice, zlatko, Liam ti hovorí pravdu." Muž, ktorému som sedemnásť rokov hovorila otec, asi nebol môj otec. Bolo to vôbec sedemnásť rokov?

Doteraz tomu nemôžem uveriť. Vedeli to všetci, len ja nie. Ja, ktorá som to mala vedieť ako prvá, som sa to dozvedela ako posledná.
"Ty si o tom vedel? Vedel si o tom celý čas a nič si mi nepovedal?" Slzy sa mi tlačia do očí, keď sa ma Zayn pokúsi objať a ja ho od seba odstrčím.
"Nevedel som to po celý čas. Viem to len nejakú chvíľu." Tieto slová však nepomáhajú k tomu, aby som sa cítila lepšie. Vedeli to všetci. Do jedného.

Vtedy som sa cítila hrozne. Nie tak, ako keď vám pukne srdce z lásky, alebo keď vás znásilní váš priateľ, alebo keď vás zbije... Cítila som sa tak, akoby ma zradil celý môj osobný svet. Rodičia, ktorí ani nie sú moji biologickí rodičia, priatelia, príbuzní...Všetci.
"Čo to robíš?" Moja mama, ak je to teda moja mama, čo vlastne nie je... Proste žena, ktorá mala byť mojou matkou, sa zaujíma, kam si balím veci.
"Musím na pár dní vypadnúť, popremýšľať, zabudnúť a spomenúť si, prečo má mať tento život zmysel..." Chápavo prikývne a už nič nepovie. Moja mama je zrazu stále ticho. Možno cíti vinu z toho, koľko rokov ma súdila a odsudzovala. Ja konečne viem, prečo. Nikdy som nebola jej vlastné dieťa.

Pamätám si, ako Zayn plakal, keď som odchádzala. V rukách som držala Scarlett, na tvári som mala neutrálny výraz a chcela som čo najskôr odísť. Samozrejme, že som ich všetkých stále ľúbila. Len som nevedela, či som ľúbila ich, alebo tú pretvárku.
"Vieš, že nemusíš odísť. Všetko sa dá vyriešiť." Zašepkal mi do ucha, keď ma objímal.
"Musím."

Musela som odísť, nemohla som tam proste zostať. Chcela som len premýšľať a spať. Hrať sa so svojou dcérkou a smiať sa s ňou. Nemyslieť na nič iné.

Zazvonil telefón. Mala som ho chuť vypnúť, ale pre každý prípad musel zostať zapnutý. Keby sa niečo stalo, alebo keby niekto volal. Myslela som si, že na obrazovke bude svietiť meno Zayn, Liam alebo Moja adoptívna mama, nič také tam však nebolo. Číslo neznáme.
"Prosím?" zachrapčala som do telefónu. Musela som hovoriť potichu, keďže vo vedľajšej izbe malej chatky spala Scarlett.
"Slečna Manning? Pri telefóne dôstojník Blufler." Policajt. No skvelé.
"Deje sa niečo?"
"Áno, ale nič zlé. Mám pre vás dobrú správu." Dobré správy majú všetci radi.
"Počúvam vás." Naozaj som počúvala, pretože som chcela počuť niečo pozitívne.
"Váš ex priateľ Michael bol zadržaný, momentálne sedí v cele predbežného zadržania a čaká na súd. O tri dni by sa mal dozvedieť verdikt."
"Naozaj? To je skvelé! Teda pre neho určite nie, ale pre mňa...!" Konečne dostane to, čo si zaslúži.
"Slečna Manning?"
"Áno?"
"Boli by ste ochotná svedčiť proti nemu na súde?"

A tak som svedčila. Michael dostal dvanásť rokov natvrdo. Chlapec si to v base užije... Nieže by som bola škodoradostná. Som len proste rada, že má konečne to, čo si zaslúžil.

"Prepáčte, nechcela som... Zayn?" Bolo to po troch týždňoch, čo som ho znovu videla. Mala som chuť ho zbozkávať do bezvedomia. Vrazil do mňa v obchode, presne ako v nejakom romantickom filme. Nič nehovoril, len mi dal bozk na líce.
"Vráť sa domov... Prosím."

Myslel to tak, že sa mám vrátiť späť k nim. Vrátila som sa. Bolo to celkom zaujímavé, nebudeme si klamať.

"Tvoja obľúbená farba?" pýtal sa Liam, keď jedol koláč, ktorý Louis, Niall a Harry práve upiekli.
"Hm... Asi fialová, čo tvoja?" Sedeli sme vedľa seba už niekoľko hodín a len sa rozprávali. Mali sme čo doháňať. Dvaja stratení súrodenci, ktorí sa nepoznali.
"Vážne? Aj moja je obľúbená fialová." Boli to tak jednoduché veci, o ktorých sme sa rozprávali. Ale bolo to niečo úžasné. Mať brata. Mať niekoho, s kým môžete všetko prežívať. A o všetko sa s ním podeliť. Bolo to úžasné.

Život plynul pomaly a zároveň rýchlo. Chlapci boli občas doma a občas nie. Koncertovali, robili rozhovory a získavali si srdcia nových či starých fanúšikov. Všetci boli šťastní, vrátane mňa. Scarlett oslavovala svoje prvé narodeniny.

"Všetko najlepšie, zlatíčko." Zayn ju držal na rukách, aby aspoň chvíľu neutekala kade-tade. Už tri mesiace vedela chodiť a tak naozaj všade, kam mohla, cupitala.
"Už si ale veľká..." Liam jej do rúk strkal plyšového macíka, ktorého si automaticky pritisla k sebe. Scarlett mu ďakuje svojim smiechom a nezmyselným džavotaním.

Moji rodičia, ktorí síce nie sú mojimi biologickými, ale aj tak ich mám rada, sa odsťahovali späť do Francúzska s tým, že môžem kedykoľvek prísť. Myslím si, že však potrebujem trochu viac času. Na všetko.
"Ako vnímaš to, že si priateľka Zayna Malika a zároveň sestra Liama Payna?" Toto bola najriešenejšia otázka posledných pár dní. Média, časopisy, rádiá... Všetci chceli vedieť, ako to beriem. Všetci chceli vedieť, aký je Zayn priateľ a zároveň otec, a aký je Liam úžasný strýko.

Prešiel ďalší čas, Scarlett mala už vyše roka a povedala svoje prvé slovko. Mama. Bol to nádherný pocit, ktorý vás zahreje pri srdci. Scarlett rástla ako z vody, naozaj. A ja som rástla spolu s ňou. Nebola som to tínedžerské decko s dieťaťom. Bola zo mňa dospelá žena.
"Ako sa ti páčil dnešný večer?" Prechádzali sme sa ulicami nočného New Yorku, kde si chlapci prišli oddýchnuť. Chalani strážili Scarlett a tak ma Zayn zobral do nejakej drahej reštaurácie. Stačilo by však, aj keby kúpil dva hot-dogy v stánku na ulici, veď som bola s ním. S ním je všetko úžasné.
"Bol skvelý, už dávno sme neboli takto sami." Vtisol mi bozk na líce.
"Milujem ťa, vieš to, však?" Prikývla som. Tak ako on miluje mňa, isto milujem aj ja jeho.
"Poď, ukážem ti výhľad z Empire State Building."
A naozaj. Boli sme na najvyššom dostupnom poschodí. Na oblohe boli hviezdy a z tejto výšky bol vidieť krásne osvetlený New York. Niečo úžasné, ako v rozprávke.
"Vieš, už dlho sa chystám niečo spraviť... Ale chcel som, aby to bolo špeciálne." Moje oči sa teraz odtrhnú od toho obrovského mesta a pozorne sledujem Zayna. Hrabe sa vo vrecku svojho kabáta a vyťahuje semišovú modrú škatuľku. Zalapám po dychu. To snáď nemyslí vážne. Pokľakne na jedno koleno a díva sa mi do očí. Potom vysloví tú otázku.
"Candice Manning, vezmeš si ma?"

Vtedy sa mi zmenil život. Presne o 180 stupňov.

Na záver chcem všetkým poďakovať. Dievčatám, ktoré mi spravili cover. A chcem sa poďakovať všetkým vám, ktorí ste čítali 16 and pregnant a 17 and mother. Bol to skvelý pocit písať pre niekoho, koho to baví. Ďakujem za všetky vaše rozdané hviezdičky či komentáre pri kapitolách. :) Nakoniec by ste mohli zanechať nejaký komentár, či otázku, ja vám odpíšem :) Budem rada za všetky reakcie. To ma vždy nakopne a pomôže sa zlepšiť. Tento príbeh končí a nie je to pre mňa také ľahké :) K tomuto príbehu som si spravila nejaké to puto. Nehovorím, že som mala náladu vždy písať, alebo že boli časti vždy načas, ale robila som to zo srdca. A tak to má byť, nie? :) Ešte raz vám všetkým ďakujem :) Už tu nechcem toho toľko vypisovať, takže končím... Možno niektoré z vás budú čítať môj ďalší príbeh :) Uvidíme :) Zatiaľ sa majte :) Adios. xoxo