17 and mother

seventeen

Candice
Biela plachta už nebola taká biela. Bola červená. Červená od krvi. Ani som si neuvedomila, že mi tečie krv, až pokým som si nevšimla nasiaknutú plachtu. Nebolelo to. Nič som necítila. Len smútok. Ten sa však nijako nedal potlačiť, ani odstrániť. Nič nie je horšie, ako keď vám neveria rodičia. Nič nie je horšie, ako keď vám niekto neverí vašu pravdu. Pravdu, ktorá je naozaj pravdou. Pravdu, o ktorej si všetci myslia, že je klamstvom. Michealovi to neprejde. Nikdy.
Z ruky pustím kúsok skla, keď sa otvoria dvere od tejto nechutne smutnej bielej izby a dnu vojde sestrička, ktorá ku mne rýchlo pribehne.
"Slečna Manning, čo ste to spravila?" Hovorí na mňa, no neregistrujem ju. Nechcem ju registrovať. Nechcem, aby na mňa hovorila. Nechcem ju počúvať. Nechcem nikoho počúvať. Chcem držať svoje dieťa a plakať. Plakať, pretože práve moje dieťatko, moja malá Scarlett mi bude navždy pripomínať, ktorý sviniar mi zničil život, ktorý sviniar proti mne otočil aj vlastnú rodinu. Michael.
"Slečna Manning!" Sestrička na mňa kričí a tak hlavu otočím jej smerom. Skúma moju ruku a snaží sa nájsť niečo, čím by mi zakryla ranu. Pritom stláča tlačidlo, aby sa sem dohrnuli ďalšie sestričky či doktori. Nikoho nepotrebujem. Len Scarlett. A Zayna. Len ich dvoch, pretože len oni budú vždy vedieť, čo sa naozaj stalo. Aspoň pokým o tom konečne nepoviem polícii. Možno by som mala. A možno by som mala zabudnúť. Keby sa to však všetko dalo hodiť za hlavu, už dávno by som to spravila. Keď si vlastní rodičia o vás myslia, že ste sa zbláznili, alebo že vás len ovplyvňujú lieky, je to ten najhorší pocit na svete. Teda hneď po tom pocite, keď vás niekto znásilní.
"Slečny Manning, prečo ste to spravili?" Sestrička mi okolo ruky obmotala nejakú gázu. Začína byť červená, to znamená, že ruka mi stále krváca. Prečo to necítim? Prečo nič necítim? Bolesť, strach... Čokoľvek. Len nie smútok. Prečo som to spravila? Čo som spravila? Och, samozrejme. Naráža na to sklo, ktoré som pred chvíľou držala. Proste to boli nervy. A hnev.

Zayn
Párkrát sa zhlboka nadýchnem, pretože keby som teraz prišiel do obývačky, okamžite by som mu rozbil papuľu. A to nemôžem. Určite v rukách drží malú Scarlett a nechcem jej ublížiť. V rukách drží malú Scarlett. Moju Scarlett. Ruky zatnem do pästí. Len musím zhlboka dýchať. Len dýchať.
"Harry? Harry, poď na chvíľu dole!" Keď vchádzam do obývačky, Liam pokojne sedí na gauči a stále hojdá Scarlett. Harry schádza, skôr skáče dolu schodmi a prehrabáva si vlasy. Tak typické.
"Čo chceš, Zayník?" Keby vedel, čo sa bude diať, pravdepodobne mi nenasadil sladký úsmevík s detským hlasom.
"Zober si na chvíľu Scarlett." Neváha a ide k Liamovi, aj keď to celkom nechápe.
"Zayn, veď som ti povedal, že ju postrážim. Teda ty si ma o to poprosil. Budem doma, môžem ju strážiť." Pri týchto slovách ju podáva Harrymu, malá Scarlett sa mu začne hrať s vlasmi. Už nie je až taká malá, je z nej veľká slečna.
"Nechcem, aby si ju strážil ty." Môj hlas je hrubší ako zvyčajne. Možno preto, že sa snažím nekričať.
"Čože?" Harry aj Liam sa naraz spýtajú. Je čas, všetko vysvetliť. A je čas, prestať byť pokojný. Obídem gauč, pri ktorom Harry stojí a na ktorom Liam sedí, a schytím ho za golier. Skôr než stihne niečo povedať, ho pritisnem k stene.
"Preskočilo ti?" Moje ruky sa od seba snaží odtisnúť, no ja ho stále držím pri stene a nepúšťam.
"Nie, tebe asi preskočilo, ak si myslíš, že si začneš niečo s mojou frajerkou." Jeho tvár bledne a tak ho púšťam, nechcem mu ublížiť, je to môj kamarát, ale nikto sa mi nebude do mojej frajerky miešať. Mojej frajerky.
"Počkaj, čo?" Harry utišuje Scarlett, ktorá mu plače na rukách. Mal so ho poslať najprv preč, nemusí sa pozerať, ako tu niekoho tlačím do steny.
Candice
"Slečna Manning, dáme vám nejaké lieky na spanie, dobre?" Nechcem spať. Chcem rozmýšľať. Doktor sa však nepýta, pretože chce vedieť či s tým súhlasím, proste mi dáva vedieť, že ma nadopuje liekmi. Už znova.
"Dobre," zamrmlem potichu. Podáva mi dve tabletky a pohár vody. Rýchlo to zapijem a pohár mu vrátim späť.
"Do pol hodiny zaspíte. Bude to účinkovať len pár hodín, ale aspoň si oddýchnete." Oddych. To je niečo, čo potrebujem? Potrebujem oddych? Potrebujem dôveru. A lásku. Keď už odchádza, znovu sa otočí.
"Slečna Manning?" Tento doktor má naozaj láskavé oči. A milé. A aj smutné.
"Áno?" Pozerám sa na neho, aby vedel, že mu venujem celú svoju pozornosť.
"O pár hodín, keď sa zobudíte, vás príde niekto vypočúvať. Ste už na to pripravená? Môžem zavolať na políciu a povedať, že to ešte nie je vhodné..."
"Nie, je to v poriadku."
"Určite? Dalo by sa to vybaviť až o pár dní, keby ste chceli." Usmejem sa na neho. Nemal by byť taký smutný, s úsmevom by mu to išlo lepšie.
"Určite, už sa cítim lepšie." Prikývne a opustí moju izbu. Moju nemocničnú izbu. Momentálne sa cítim lepšie. Prečo? Rodičia mi neveria. Policajti budú musieť. Hlavne, keď im všetko dosvedčí Zayn.

Liam
"Zayn, nechcem mať nič s Candice. Preboha, ako ťa to napadlo?" Keď ma konečne pustí, odstúpim od neho o krok. Len tak pre istotu.
"Videl som v tvojom mobile celkom dosť fotiek."
"Akých fotiek?" Mám ich tam snáď milión, ťažko viem, ktoré má na mysli.
"Predsa tých v priečinku Candice a Scarlett. Myslíš, že to je v poriadku mať toľko fotiek v mobile tvojho kamaráta frajerky? Nechceš mi niečo povedať, napríklad to, že chceš moje dievča?" Preboha. Toto snáď nie.
"Zayn, ale ja nechcem tvoje dievča, chápeš?"
"Tak mi sakra vysvetli, čo to má znamenať. To, že si k nej milý, máš jej milión fotiek a neviem čo všetko ešte." Nie, nechcel som, aby sa toto stalo. Nikdy.
"Zayn, ja ti to nemôžem povedať, chápeš? Nechcem s ňou nič mať, musíš mi veriť." Celý očervenie.
"Chceš ma nasrať? Vážne ma chceš nasrať?" Pristúpi o krok bližšie.
"Buď mi to okamžite vysvetlíš, alebo sme my dva skončili, rozumieš?" Viem, že to, čo Zayn povie, aj dodrží.
"Zayn, možno by som to mal povedať najprv jej..."
"Máš tri sekundy na to, aby si to vyklopil." Tri sekundy. Dosť času na to, aby sa mi všetky myšlienky v hlave prehrali znovu a znovu. Mal som si vybrať jednu a tú najlepšiu.

"Candice je moja sestra."