17 and mother

eleven

Zayn
"Mali by ste si ísť oddýchnuť, pán Malik." Za iných okolností by som sa možno zasmial, keby mi niekto povedal pán, teraz však ledva udržím oči otvorené.
"Nie, ja tu zostanem." Vysvetľujem sestričke. Nechcem odísť. Nemôžem. Na plece mi dopadne Liamova ruka.
"Mal by si ísť. Ja tu zostanem a keď sa čokoľvek zmení, dám ti vedieť."
"Liam, chcem tu zostať." Unavene si vzdychne. Teraz nemá náladu dávať mi prednášky. A ja nemám náladu hádať sa.
"Zayn, Scarlett je u nás doma s chlapcami už niekoľko hodín. Nechceš naozaj ísť na chvíľu za ňou?" Scarlett. Moja malá Scarlett. Určite sa trápi rovnako ako ja.
"Dobre, pôjdem." Neochotne sa zdvihnem zo stoličky, pobozkám Candice na čelo a pozriem na Liama.
"Dávaj na ňu pozor, jasné?"
"Samozrejme." Sadne si na moje miesto a keď odchádzam z izby, vidím, ako si aj on vkladá tvár do dlaní. Všetkých to ničí.

Liam
"Nemôže sa ti nič stať," ticho šepkám Candice, aj keď viem, že ma nepočuje. Chcem však, aby ma počula.
"Musíš sa prebrať. Musím ti toho toľko povedať." Držím ju za ruku a rozmýšľam, ako jej to poviem. Bude nahnevaná? Bude kričať? Bude šťastná? Bude plakať? Ľudské emócie sú ako balón. Rýchlo sa nafúkne, ale veľmi rýchlo aj praskne. Môže byť nahnevaná, no nakoniec bude šťastná. Čo na to povie Zayn?

Candice
O čom to Liam rozpráva? Síce nedokážem poriadne pohnúť ani len jedným prstom, sotva dýcham, môj mozog pracuje, dokážem vnímať vety a slová. Chcem sa prebudiť. Chcem vedieť, čo mi chce Liam povedať. Z jeho hlasu počuť únavu a smútok, tak ako to bolo počuť aj zo Zaynovho hlasu. Myslím si, že snáď nikto si neželá viac ako ja, aby som sa konečne prebudila. Chcem znovu objať Scarlett, chcem, aby ma ako vždy oprskala svojimi slinami. Chcem pobozkať Zayna a povedať mu, ako veľmi ho milujem, aj keď on nemusí cítiť to isté. Chcem sa prebrať, namiesto toho však ležím nehybne na lôžku v tejto prekliatej nemocnici. A to všetko len kvôli jednému prekliatemu chlapovi. Michaelovi.
Zayn
"Som doma!" Sotva zvládam zakričať, keď otváram obrovské dvere. Do chodby pribehne Louis na rukách s malou Scarlett a mne je jasné, že som sa o ňu vôbec nemusel strachovať. Je v dobrých rukách, doslova.
"Prebrala sa?" pýta sa, keď skáče s malou Scarlett. Tá sa smeje, pretože tieto pohyby sa jej páčia.
"Nie, neprebrala. Louis, môžem mi ju radšej dať? Ešte ti vypadne."
"Nestrachuj sa, kým si tu nebol, prežila tu všetko možné." Podáva mi moje malé zlatíčko. Jej ruka pristane na mojom líci, akoby mi chcela dodať silu, aj keď je len malé dieťa, ktoré ničomu nerozumie. Aj keď je len malé dieťa, toto malé gesto dokáže upokojiť či potešiť. Sadám si na gauč a pozerám nejaké nezmyselné správy, ktoré vlastne vôbec nevnímam. O pár minút Scarlett zaspáva v mojich rukách, hlavičku si opiera o moje plecia a preto si pomaly a opatrne ľahnem na sedačku, aby sa cítila na mojom tele pohodlnejšie. Keď sa na ňu pozerám, nechcem si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby Michael spravil niečo tomuto drobnému anjelovi. Candice je silná, viem to. Ona to zvládne. Zvládla by však niečo takéto Scarlett? Opakovane ju hladím po chrbátiku, nechcem na nič takéto myslieť. Jediné šťastie, že bola v úplne inej izbe. A že ju Michael nechal na pokoji. Neviem, či by som zvládol, keby sa im obom niečo stalo, veď už takto je to ťažké. Plné bolesti. Chcel som prísť ku Candice, udobriť sa s ňou a povedať jej, ako ma všetko mrzí. Chcel som jej povedať, že ju milujem. Zopakoval by som jej to snáď aj tisíc ráz, len aby mi uverila. Teraz sa však môžem modliť, aby som jej to mohol povedať ešte aspoň raz. Musím veriť v to, že sa prebudí a jej výnimočné oči, ktorých farba sa ani nedá určiť, na mňa budú hľadieť s láskou. Musím veriť v to, že keď sa prebudí, objímem ju tak silno, ako nikdy predtým. Možno ju ani nepustím, pretože budeme šťastní. Už navždy.

Candice
Bože môj! Prečo je také ťažké pohnúť jedným sprostým prstom? Dať nejaký signál? Nebaví ma počúvať to, ako sa Liam trápi a rozpráva o tom, že sa musím prebudiť. Musím, ale jeho reči mi vážne nepomáhajú. Chcela by som otvoriť oči, ale to je asi veľmi vysoký cieľ, keďže nedokážem pohnúť prstom. Naozaj to nedokážem! Mám ich tak stuhnuté... Jediné, čo vlastne dokážem, je dýchať. A rozmýšľať. A počúvať všetky tie zvuky a reči na okolo.